Radšej odhaľujeme pravdu o druhých, ako o sebe

Radšej odhaľujeme „pravdu“ o druhých než o sebe, radšej posúdime toho druhého, než seba. Máme väčšiu tendenciu skúmať a vyberať smietku v oku blížneho, než brvno v svojom vlastnom.

Aby sme sa vedeli vzoprieť tejto prirodzenej tendencii, ponúknem Vám osvedčené mentálne nástroje:

1. Moje pocity hovoria viac o mne, než o tom druhom

Môj pocit mi oznamuje, že sa niečo so mnou deje. Pocit reaguje na mentálne obsahy, ktoré hrajú hlavnú rolu v mojom vnímaní, hodnotení, popisovaní, presvedčení. Nie vždy je to to isté, čo si hovoríme či si vedome myslíme.

Hnev je tiež zaujímavou emóciou v odhaľovaní seba samých, lenže pri hneve je to náročnejšie. Hnev nie je reflektívna emócia, ale skôr externalizačná. Musíme si počkať, alebo aj si trošku pomôcť a preklopiť sa do inej emócie, aby sme mohli reflektovať. Najjednoduchší spôsob je položiť si otázku:

Čo mi chce môj hnev povedať o mne a mojom živote…!

A už sme v smútku, či pocite viny – to sú reflektívne emócie.

Cieľom nie je si sypať popol na hlavu, ale zmeniť našu realitu. Ako?

2. Nie sú to situácie, okolnosti, ani ľudia. Môj život ovplyvňuje to, čo mám v srdci

Predstavte si dataprojektor, ktorý premieta na plátno príbeh vášho života. Ak chceme zmeniť to, čo sa premieta, nemôžme to meniť na plátne, ale v dataprojektore. Zmena toho čo sa premieta nastane zmenou zdroja, ktorý je v dataprojektore.

Naše srdce je dataprojektor, ktorý projektuje to, čo je v ňom. Ak chcem zmeniť svoju situáciu, okolnosti či vzťahy s ľuďmi, potrebujem zmeniť program, ktorý je v ňom, lebo program môjho srdca definuje moju realitu. Keď hovoríme o srdci, hovoríme o našom vnútri – nášho ducha a dušu a to so všetkým, čo k tomu patrí – vedomie, nevedomie, obranné mechanizmy, sebaorganizácia, myslenie, pociťovanie, vnímanie, presvedčenia, program, schopnosť niečomu uveriť, postoje, riadiť sa, rozhodovať sa, atď…