Tak fajn. Už čosi o žiarení vieme. Lenže veríte v žiarenie? Predsa ho nikdy nikto nevidel. Ja som tiež vašu ...... nevidel...

No, humor stranou. Človek chce všetko popísať, zmerať, kvantifikovať, určiť. No ale skúste chytiť takú časticu a zmerať jej obvod pásu, odvážiť a opýtať sa na koníčky. Ešte k tomu, keď vám chce robiť zle a vy si to svojimi zmyslami všimnete, až keď je neskoro. Keďže sú také mini mini mini prťavé (pre hnidopichov so „šublérou“ 10-15 ) a mrvia sa skoro rýchlosťou svetla, musela sa na to vymyslieť finta.   Našťastie tieto papľuhy reagujú s okolím a spôsobujú preskupovanie elektrónov v hmote vo svojom okolí (ionizujú, alebo excitujú). A stým sa už dá niečo robiť.

V prvopočiatkoch sa častice doslova počítali pod lupou. Využíva sa pri tom skutočnosť, že ak častica preletí cez vhodný materiál, tak v ňom vytvorí slabučký záblesk. No nie vždy je tma a nie všetko sa dá počítať, najme pri silnejšom žiarení sa začnete mýliť a už vidím toho maníka pri röntgene s čiernou plachtou cez hlavu ako počíta častice. Takže ináč. Vyrobíme si detektor! Scintilačný. To je taký, čo počíta záblesky. Na začiatok dáme teda materiál, v ktorom sa vyvolajú záblesky, keď cez neho preletí častica. Typicky je to kryštáľ jodidu sodného aktivovaný táliom, sírnik zinočnatý aktivovaný striebrom. (ako sa to aktivuje netuším, nie som chemik) Tak už máme záblesky, teraz niečo, čo nám ich poráta. Človeka vylúčime, ten je nedokonalý. Musíme to premeniť na nejakú inú veličinu. Elektrika je náš kamarát. Takže vyrobíme súčiastku z cézia, na ktorú keď to z kryštáľu blikne, tak vyprodukuje elektrón. A nazveme ju katóda. Jeden elektrón, to je nič, to sa na figu meria. Ale keby sme tých elektrónov mali viac, tak by sa to už odmerať dalo. Vezmeme preto doštičky, na ktoré privedieme elektrické napätie a nazveme ich dynódy. Keď elektrón dopadne na dynódu, uvoľnia sa aspoň dva ďalšie elektróny. A tak to si to pár krát znásobíme, až máme elektrónov po ch... teda dosť na to, aby sme ich na poslednej doštičke nazvanej anóda mali dosť a vytvoria merateľný elektrický impulz. Čím viac zábleskov, tým viac elektrónov a meriame intenzitu žiarenia. Ľahké.

Iný typ detektora je ionizačná komora. Opäť použijeme obľúbenú katódu a anódu umiestnenú v trubici naplnenej plynom, najlepšie nejakým vzácnym. Keď nemáte, postačí aj lacný vzduch. Žiarenie vnikne do trubice, ionizuje v nej plyn, teda vyrazí nejaké elektróny, pomení to tam na katióny a tie sa zachytia na katóde a anóde a vygenerujú slabulinký prúd. Elektrického charakteru. A to sa dá merať. A čo sa dá merať vieme ociachovať a zapísať do zošitka. Napríklad.

A teraz najobľúbenejší detektor, Geiger-Müllerov počítač, známy z každého filmu, seriálu, čo sa len trochu obtrel o žiarenie. V podstate je to typ ionizačnej komory. Tiež je naplnená plynom, má však inak tvarované elektródy (katóda, anóda) Po vniknutí žiarenia dôjde k silnému výboju, čo spôsobí pulz. Ten treba vhodne prerušiť, aby sa mohol zachytiť ďalší. Tieto detektory sa používajú na jednoduchšie aplikácie ako merače kontaminácie, hlásiče radiácie, monitorovacie systémy. Kto je veľmi hravý, môže si za nejakých 70€ postaviť vlastný G-M detektor.

Ďalší detektor, ktorý si môžete bezpečne a relatívne dostupne okuknúť je hmlová komora. Čo viem, tak si ju môžete okuknúť v Mochovskom Energolande alebo pri potulkách u susedov (Mlžná komora | FZU) o jednej viem v Temelíne.

Ak ste boli v krajine neobmedzených možností v 50. rokoch minulého storočia poslušné dieťa, mohli ste od rodičov dostať atómové laboratórium. S jednoduchou hmlovou komorou, scintilačným detektorom a vzorkami rádioaktívneho materiálu. Fakt, nekecám! 

Existujú aj modernejšie polovodičové detektory, kde netreba kadejaké trubice. Princíp je plus mínus rovnaký.

Ešte ste sa mohli stretnúť s pojmom filmový dozimeter. Princíp podobný röntgenu. Nosíte so sebou kúsok filmu v puzdre. Film je citlivý na žiarenie a fotocitlivá vrstva reaguje úmerne dávke. Po stanovenej dobe sa film vyvolá a na základe zmeny farby filmu (sivá až čierna) sa určí hodnota dávky. Toto meranie má ale nevýhodu, že vás neinformuje priamo, kedy je dosť, ale až dodatočne.

Preto sa napríklad v atómke nosí súčasne aj filmový aj osobný elektronický dozimeter, ktorý ukazuje okamžitú absorbovanú dávku. Na prvý krát je to dosť blbý pocit a vkuse pokukujete na naskakujúce mikrosieverty, ale po čase si zvyknete.