150 slovenských osobností sa podpísalo pod klamstvá o Vrbovi a Wetzlerovi

O čom hovorím? V piatok 12.04.2024 uverejnilo biblické kresťanské občianske združenie „Medzinárodné kresťanské veľvyslanectvo Jeruzalem“,  ktoré vystupuje pod svojou anglickou skratkou ICEJ, a ktoré prezentuje na verejnosti Peter Švec, na svojej webstránke akési verejné vyhlásenie, v ktorom použilo fotografie, mená a časti životného príbehu Vrbu a Wetzlera, ktorí už dnes obaja nežijú, výhradne na propagáciu a podporu svojich vlastných klamlivých tvrdení súvisiacich s terajšou politikou a vlastným dogmatickým presvedčením, ktoré majú v skutočnosti veľmi ďaleko od zaznamenaných verejných prejavov a zdokumentovaných myšlienok oboch spomínaných osobností. Ako prvý upozornil na tieto manipulácie a klamstvá podrobne vypracovaný text Juliána Vrábela ktorý si môžete prečítať tu: Na podporu Izraela zneužívajú postavu Rudolfa Vrbu – Žida, ktorý utiekol z Osvienčimu a kritizoval sionizmus. Je to skutočne veľmi dôležité čítanie a dôležitá lekcia našej vlastnej histórie, aby sme sa nestali obeťami účelových manipulácií a klamstiev propagovaných skupinkou ľudí okolo združenia ICEJ.

Dovolím si nadviazať a rozšíriť to, na čo Julián Vrábel poukázal. Verejné vyhlásenie publikované Petrom Švecom na stránke ICEJ totiž podpísalo do dnešného dňa už 150 slovenských osobností, medzi ktorými je napríklad Ľudovít Odor, Ivan Korčok, Róbert Bezák, Ivan Mikloš, Lucia Štasselová alebo Štefan Hríb.

Čo bolo obsahom verejného vyhlásenia? V skratke ponúkam tieto vybrané najdôležitejšie body:

• „[…] vyzdvihujeme výnimočnú odvahu Alfreda Wetzlera a Rudolfa Vrbu a hlásime sa k nadčasovému odkazu ich úteku […] Predvojom II. svetovej vojny boli klamstvá nacistickej propagandy. […] Svet prešiel a stále prechádza náročnými krízami spôsobenými pandémiou COVID-u, brutálnou inváziou Ruska na Ukrajinu či útokom militantného Hamasu na Izrael a dopadmi jeho legitímnej obrany v Gaze. Všetko toto sprevádza gradujúca odvaha prekrúcať históriu a úmyselne šíriť lži.“
• ICEJ vyhlásenie zachádza potom v téme propagandy ešte ďalej: „Dnes spochybňovanie odborných autorít, cielená štátna propaganda Ruska či nezmieriteľný islamský džihád zneužívajú slobodu, aby u unavenej verejnosti fakty a židovsko-kresťanské zásady vytesnili zjavnými klamstvami a psudohumanizmom.“ No nie je to riadna demagógia? Tu sa už rozum zastavuje, čo sú toto za poprepájané myšlienky. Odborné autority, Rusko a džihád v jednej vete a všetko to nejako prepojené s Vrbom a Wetzlerom, fascinujúce. Ó, a naša verejnosť je vraj unavená. Áno, ešte že máme ICEJ, my sme už tak unavení, ale Peter Švec našťastie premýšla aj za nás a ponúka nám hotové odpovede, aby sme nepodľahli „klamstvám“.

Naozaj, snaha tohto vyhlásenia prepojiť svedectvo Vrbu a Wetzlera s tématikou propagandy je vskutku pozoruhodná. „Propaganda bola v roku 1944 natoľko sofistikovaná, že svedectvu Wetzlera a Vrbu neverili ani ich vlastní v židovskej komunite,“ uvádza sa vo vyhlásení. Samotný Rudolf Vrba, však podľa jedného podrobne vypracovaného článku, ku ktorému sa ešte dostanem, na podobné manipulácie istého Profesora Talmona, ktorý v roku 1963 podobne tvrdil, že väzni v Auschwitzi „neverili pravde, aj keď sa každý deň pozerali na dym z plynových komôr“, vtedy reagoval takto: „[Talmon] pošpinil pamiatku tých mŕtvych Židov, ktorí vo Varšave aj Auschwitzi vytvorili podzemné hnutie a spolu s nežidovskými väzňami bojovali proti nacistickej mašinérii,“ a „vyčítal mu aj nedostatočnú citlivosť pri argumentovaní s dôverčivosťou Židov odchádzajúcich do koncentračných táborov.„

• V predposlednom odstavci, kde už to všetko graduje do svojej kľúčovej podstaty, ICEJ vyhlásenie tvrdí: „Stojíme proti snahe oslabiť nezávislosť médií a legitimizovať šíriteľov klamstiev. Každý má právo na názor. Vytesňovanie neprávd z verejného života nie je cenzúrou, ale cestou k slušnej spoločnosti. Rusko je agresor a Ukrajina si v boji proti okupantovi zaslúži aj vojenskú podporu. Izrael má právo na obranu pred preukázateľne genocídnou snahou Hamasu o jeho zničenie. Sú to teroristi Hamasu, kto cynicky a trestuhodne zneužíva civilistov v Gaze ako živé štíty. Antisemitizmus či antisionizmus a jeho metastázy, sú pre nás z princípu neprijateľné.“ Pardón, ale znovu sa mi zastavuje rozum, čo sú toto za pomiešané myšlienky? Ktorá konkrétna temná bytosť podľa tejto výzvy oslabuje nezávislosť médií a šíri klamstvá? Proti komu je namierené toto vyhlásenie? Je to ten islamský džihád alebo Rusko, ktoré spomínali v jednej vete v predošlom odstavci? Sú to tí antisemiti, a azda dokonca aj antisionisti, a ešte aj nejaké metastázy? Keďže je cieľom tejto výzvy akési pripomenutie odkazu Vrbu a Wetzlera a ich manipulatívne prepojenie s tématikou propagandy, prečo sú tu zrazu predostreté nejaké tvrdenia ku konkrétnym konfliktom v 21. storočí v dvoch konkrétnych kútoch sveta? Odkaz Vrbu a Wetzlera z čias druhej svetovej vojny sa istotne neviazal konkrétne a výlučne na vojnu Ruska a Ukrajiny a vojnu Izraelu voči Hamasu. Ak toto využitie ich pamiatky nie je účelové, manipulatívne a dogmatické, tak nič nie je. A ak toto nie je neúcta voči osobe Rudolfa Vrbu a Alfreda Wetzlera, tak potom asi nevieme rozlišovať nič.

Navyše, je mimoriadne dôležité si uvedomiť, aká manipulácia sa ukrýva vo vete „Antisemitizmus či antisionizmus a jeho metastázy, sú pre nás z princípu neprijateľné„. Antisemitizmus je totiž niečo úplne iné, než „antisionizmus“, pričom toto druhé slovo sa ani často nepoužíva. Kým antisemitizmus je akýkoľvek prejav nenávisti voči Židom, antisionizmus je jednoducho len nesúhlas s ideologickým hnutím sionizmus. Sú to práve mnohí Židia, kto sú antisionisti, a kto o sionizme hovorí ako o hrozbe, pretože sú s touto ideológiou konfrontovaní najčastejšie. A čo je to sionizmus? Je to politické ideové hnutie označené v roku 1975 Valným zhromaždením OSN za formu rasizmu. Sionizmus totiž presadzuje založenie a udržiavanie židovského štátu a v zásade hovorí, že ten štát má byť židovský (viac alebo menej – závisí od konkrétneho postoja sionisticky orientovaného človeka alebo hnutia) a má sa nachádzať na území zasľúbenej zeme, ktorá môže ale nemusí byť naviazaná iba na dnešné územie štátu Izrael, ale napríklad môže zahŕňať aj okolité geografické oblasti. Ešte je potrebné si uvedomiť aj to, že po slove antisionizmus použil Peter Švec slová „a jeho metastázy“. To znamená, že nesúhlas so sionizmom prirovnal k niečomu podobnému rakovine a jej metastázam. Označovať myšlienky ľudí, ktorí nesúhlasia s nejakou ideológiou za akúsi rakovinu v našej spoločnosti, neocitli sme sa už náhodou opäť v 30. rokoch minulého storočia, len s iným objektom nenávisti?

Pripomeňme si teda, že túto kôpku manipulácií okorenených nenávisťou podpísalo 150 osobností, medzi nimi Ľudovít Odor, Ivan Korčok, Róbert Bezák, Ivan Mikloš, Lucia Štasselová alebo Štefan Hríb. To je absolútne šokujúce.

Pozrime sa konkrétne na Štefana Hríba. Pri ňom totiž prekvapuje, že sa zjavne už nepamätá, že v časopise .týždeň, ktorý spoluzakladal a vedie od roku 2004, vyšiel pred desiatimi rokmi veľmi informatívny a obsažný článok od Jaroslava Danišku s príznačným názvom Druhý zápas Rudolfa Vrbu. Tento článok bol dokonca prvým textom, ktorý mne osobne odhalil, aký konflikt mal Rudolf Vrba so sionistami a ako zle sa k nemu časť vtedajšej izraelskej a proizraelskej spoločnosti správala.

Článok totiž poukazoval na životné úsilie Rudolfa Vrbu nielen počas jeho boja o život s nacistami, ale aj počas následného celoživotného konfliktu so sionistami. Sionistov dokonca Rudolf Vrba v rozhovore z roku 1972, ktorý je dostupný na stránkach Múzea Holokaustu v USA, považoval za ľudí v zásade podobných fašistom, a to konkrétne v časti 1 z 5 rozhovorov (39:46 – 40:30): „No, v prvom rade sa pýtam, kto sú tí sionisti, ktorí ma presviedčajú, že nie som Slovák. Od narodenia hovorím slovenčinou, narodil som sa na Slovensku a bol som vychovaný ako československé nacionalistické dieťa. Takže som im [sionistom] neveril napriek tomu, že im nacisti po norimberských zákonoch dali za pravdu. Považoval som ich za obyčajných fašistov a od samého začiatku som ich považoval za podlé kreatúry, ktoré sa s fašistami dohodnú kvôli tomu, aby boli oslobodení od diskriminácie vedenej voči ostatným.“ Viac Vrbových citátov k tejto téme z jeho rozhovorov si môžete buď vypočuť na stránke Múzea Holokaustu alebo prečítať v hore spomenutom texte J. Vrábela.

Vráťme sa ale späť k Štefanovi Hríbovi a článku publikovanom v časopise .týždeň, o ktorom by istotne Štefan Hríb nemal mať amnéziu, keďže bol šéfredaktorom a 10 rokov zas nie je až taká dlhá doba, aby na kľúčové informácie z článku mohol zabudnúť, obzvlášť pokiaľ ide o tak významnú historickú osobnosť slovenských dejín, akou bol Rudolf Vrba. V tomto článku bolo totiž množstvo šokujúcich informácií, ktoré by si zaslúžili oveľa viac pozornosti a istotne už vôbec nie ignorovanie a stratu pamäti. Stojí za to prečítať si celý článok, ale nateraz môžu postačiť aj následné úryvky, ktoré vystihujú podstatu Vrbovho trápenia spôsobeného sionistami:

„Začiatkom 60. rokov sa začal jeho konflikt s izraelskými Židmi, ktorý trval fakticky do konca jeho života (zomrel v roku 2006) a ktorý spôsobil, že Vrba bol nespravodlivo vytlačený na okraj. […] Nech už to znie akokoľvek šokujúco, Izrael Vrbov a Wetzlerov čin systematicky ignoroval. Vrbove pamäti dlhé desaťročia nevyšli v hebrejčine, anglická verzia knihy nebola dostupná ani v špecializovaných obchodoch a o Vrbovi a Wetzlerovi, ak už to bolo nevyhnutné, sa hovorilo len anonymne, ako o „dvoch Slovákoch“ alebo „dvoch slovenských Židoch“. Aby bol paradox dokonaný, veľkú zásluhu mali na tom mnohí Židia zo strednej Európy, z Česka, Slovenska či Maďarska.“

„Vrba a Wetzler ušli z koncentračného tábora 7. apríla 1944, Správu nadiktovali v dňoch 25. až 28. apríla v Žiline a predstavitelia židovskej elity v Budapešti, ktorým bolo varovanie bezprostredne určené, sa o nej dozvedeli ešte koncom apríla, respektíve začiatkom mája roku 1944. Dôvod bol ten, že budapeštianski a bratislavkí Židia udržiavali nadštandardné kontakty a pravidelne sa navštevovali. Slovensko bolo krajinou, kde „konečné riešenie židovskej otázky“ prebiehalo skôr ako v Maďarsku, preto maďarskí Židia stáli o tento kontakt. Dr. Rezsö Kasztner, židovský novinár a právnik, pôvodom zo sedmohradskej Kluže v Rumunsku, bol v Bratislave aj koncom apríla 1944. Pri tejto príležitosti mu podľa svedectva po vojne Oskar Krasniansky, ktorý vtedy pracoval pre Oskara Neumanna, šéfa Židovskej rady na Slovensku, pripravil nemecký preklad Vrbovej a Wetzlerovej správy.  Maďarskí Židia teda vedeli o genocíde Židov koncom apríla, v širšom poradnom kruhu najneskôr začiatkom mája. A práve tu sa začína osudná dráma. Pätnásteho mája sa totiž začalo vysídľovanie maďarských Židov z Maďarska a do 9. júla, keď ho admirál Horthy z viacerých, a tak trochu nejasných dôvodov zastavil, bolo vysídlených 437 000 maďarských Židov. Vrba s Wetzlerom ušli práve preto, že chceli o tábore Auschwitz informovať maďarských Židov ešte pred ich odsunom. Vrba na viacerých miestach až ostentatívne opakuje, že esesáci hovorili o „maďarských salámach“, čo mohlo mať jediné vysvetlenie.
Maďarskí Židia boli do Auschwitzu deportovaní vlakom, najmä po trase cez (vtedy maďarské) Košice a Prešov, v malej miere cez Považie. Ich odsun zabezpečoval Adolf Eichmann a dvesto príslušníkov SS. A hoci Kasztner a ďalší členovia budapeštianskej Židovskej rady poznali pravdu o koncentračných táboroch, stovky tisícov maďarských Židov sa ju nedozvedeli. Kasztner a ďalší sa totiž rozhodli staviť všetko na inú kartu: na vyjednávanie s Eichmannom. To prebiehalo už dlhšie a Kasztnerovou snahou bolo dosiahnuť oslobodenie milióna Židov za desaťtisíc vagónov tovaru a potravín. Pomer vyzeral z pohľadu Židov priaznivo, rátali pritom s pomocou Západu. Pre nacistov to však bola iba cynická hra. A Kasztner to najneskôr koncom apríla, po prečítaní Vrbovej a Wetzlerovej správy, musel vedieť. Kasztner napokon dosiahol záchranu 1 684 maďarských Židov. Boli medzi nimi najmä vybraní ortodoxní Židia, intelektuáli, umelci a multimilionári, ktorí to všetko nacistom zaplatili. Kasztner po prečítaní Vrbovej a Wetzlerovej správy ešte začiatkom mája 1944 stihol navštíviť rodnú Kluž v Sedmohradsku a miestenku na vlak zabezpečil 388 svojim príbuzným. Inými slovami, minimálne dva a pol týždňa, čo bol Kasztner informovaný o Auschwitzi, využil na to, aby zachránil svoju rodinu a židovskú elitu. Podobne sebecky ako on sa správali viacerí, Ruth Linnová uvádza o. i. aj príbeh Josepha Korbela, otca Madelaine Albrightovej. A práve to Vrba nikdy nedokázal  odpustiť a svoje pamäti, ako mi povedala počas nedávnej návštevy Bratislavy jeho prvá žena Gerta, nazval I Can’t Forgive (Nemôžem odpustiť), pod čím nemyslel len na nacistov, ale aj na Kasztnera a jemu podobných.“

„Eichmann bol odsúdený na trest smrti a v roku 1963 popravený. Bola to medzinárodná udalosť, ktorá pritiahla aj americko-nemeckú židovskú intelektuálku Hannah Arendtovú, ktorá z Jeruzalema napísala sériu reportáží pre týždenník New Yorker, ktoré neskôr vyšli knižne pod titulom Eichmann v Jeruzaleme. Arendtová kritizovala viaceré stránky tohto procesu a jednou z tém pre ňu bola aj premárnená šanca preskúmať spojitosť medzi fungovaním židovskej elity v čase vojny a nedostatkom opozície pri odsune Židov do koncentračných táborov, skrátka zodpovednosť Židov v orgánoch, ktoré vo väčšej alebo menšej miere kolaborovali s nacistami.
Arendtová mala reputáciu liberálnej Židovky z Manhattanu, ktorá navyše nepodporovala vznik štátu Izrael. Teraz, v čase budovania identity nového štátu, sa okrem toho odvážila kritizovať jeden z kamienkov tejto identity a spochybniť časť židovkej elity pochádzajúcu z Európy. Niektorí z nich, ako napríklad Rezsö Kasztner, mali v Židovskom štáte relatívne vysoké politické funkcie. Kasztner bol prominentným členom ľavicovej strany Mapai a hovorcom ministerstva dopravy a priemyslu.“

„Články a kniha Hannah Arendtovej vyvolali medzi sionistickými Židmi obrovskú vlnu kritiky. Profesor Jacob Talmon, rešpektovaný akademik z Oxfordu a Hebrejskej univerzity, okamžite Arendtovú napadol. […]
Ak niekto musel reagovať, bol to Rudolf Vrba. Žil vtedy v Londýne a jeho príbeh bol stelesnením presného opaku toho, o čom písal Talmon. O týždeň neskôr, 22. septembra 1963, vyšiel v Observeri Vrbov článok, v ktorom ostro na Talmona zareagoval vetami, že „pošpinil pamiatku tých mŕtvych Židov, ktorí vo Varšave aj Auschwitzi vytvorili podzemné hnutie a spolu s nežidovskými väzňami bojovali proti nacistickej mašinérii.“ Vrba Talmonovi vyčítal aj nedostatočnú citlivosť pri argumentovaní s dôverčivosťou Židov odchádzajúcich do koncentračných táborov. […]
Vrba mal s Eichmannovým procesom vlastný problém: Nemohol totiž na procese svedčiť. Nepozvali ho. A to napriek tomu, že to bol práve on, kto chcel zachrániť maďarských Židov pred vyvraždením v Auschwitzi a zastaviť tak Eichmanna. Izraelská ambasáda v Londýne, ktorá Vrbovo svedectvo vypočula v rámci prípravy súdneho procesu, vec uzavrela s tým, že Vrba neprináša k téme nič nové. Na rozdiel od desiatok iných svedkov, ktorí Vrbovu a Wetzlerovu správu napríklad šírili, ako slovenský Žid Oskar Krasniansky.“

„Oficiálne izraelské dokumenty, inštitúcie ako Jad Vašem alebo Múzeum holokaustu sa systematicky a celé desaťročia, ako píše Ruth Linnová, snažili túto kontroverziu, ako aj mená odvážnych slovenských Židov vytlačiť na okraj. […] Mená Vrbu a Wetzlera pritom vyššie menované inštitúcie opomínali čo i len spomenúť.  Prípadne – pri Vrbovi – jeho meno používali v pôvodnej židovskej podobe – Rosenberg. Pričom Vrba sám sa po vojne rozhodol používať meno, na ktoré mal po úteku z koncentračného tábora vystavené falošné doklady. Tento prístup pôsobí o to bizarnejšie, že Jad Vašem aj washingtonské Múzeum holokaustu zdôrazňovali hrdinstvo iných Židov, ktorí zďaleka nedosiahli to, čo Vrba s Wezlerom či Rosinom.“

„Vrbov problém bol jasný: nikdy sa netajil, že nie je sionista. V Izraeli podľa vlastných slov nedokázal žiť a po roku krajinu opustil. Po odchode z komunistického Československa žil v Británii a neskôr v Kanade. Odmietol tiež, ako sám povedal, „z holokaustu žiť“. Realizoval sa profesijne (a úspešne) ako neurológ a v odborných časopisoch publikujúci biochemik. Kasztner ho však nenechával na pokoji a využil každú príležitosť vyjadriť sa k ich spoluzodpovednosti.“

Toto je zhrnutie najrelevantnejších vecí z článku k Rudolfovi Vrbovi v časopise .týždeň a zjavne nebránilo Štefanovi Hríbovi nielen v terajšom podpise pochybného vyhlásenia združenia ICEJ, ale ani pozvaniu predstaviteľa ICEJ Petra Šveca ako jedného z dvoch odborných hostí do diskusie u Štefana Hríba 9. marca 2024 s názvom .pod lampou o Izraeli a Gaze: Kto je obeť a ako z toho von?. To naozaj Štefan Hríb nevie zohnať do diskusie na tak aktuálnu a dezinformáciami presýtenú politickú tému lepšieho odborníka (apropo, odborníci, tí sa spomínali aj vo vyhlásení ICEJ-u, že sú spochybňovaní, istotne sa Peter Švec považuje za jedného z nich), než človeka, ktorý zjavne nevie citlivo odprezentovať v akomsi vyhlásení pri výročí ani len históriu našich vlastných židovských osobností a presadzuje v ňom demagogické tvrdenia vlastného biblického kresťanského združenia?

Po tomto všetkom, čo sme sa dozvedeli priamo zo zaznamenaných svedectiev Rudolfa Vrbu a jeho súčasníkov, akými bola Hannah Arendtová alebo Ruth Linnová, si musíme uvedomiť, čo sa minulý piatok 12. apríla 2024 na Slovensku stalo. 150 našich demokratických a poväčšine aj liberálne orientovaných osobností, ktoré sa zväčša prezentujú morálnymi hodnotami a úctou k histórii, obzvlášť k pamiatke obetí Holokaustu, sa podpísalo pod absolútny morálny odpad. Títo ľudia, ku ktorým mnohí z nás vzhliadajú ako k „nádeji pre lepšie Slovensko“, sa podpísali pod vyhlásenie dogmatického združenia, ktoré prepája účelovo vybrané dnešné geopolitické témy, akými je vojna na Ukrajine, vojna Izraelu voči Hamasu, a dokonca aj témy Covid-u a akéhosi mýtického islamského džihádu (poviete nám prosím viac o tom, čo to je?) s vlastnou prekrútenou verziou historickej skúsenosti a celoživotného zápasu dvoch slovenských židovských mužov. Zdá sa preto, že to neboli len aktéri krutej nacistickej a post-nacistickej minulosti, vrátane sionistov, kto Vrbu a Wetzlera umlčiaval a vytesňoval, ale aj naše dnešné demokratické a „hodnotové“ spektrum osobností, ktoré sa podpisuje pod prekrúcanie a manipuláciu ich histórie.

A to sa inak nedá nazvať, než hanba.

150 podpísaných dňa 16.04.2024 a organizátor Peter Švec:

Peter Švec

Grigorij Mesežnikov

Peter Werner

Ivan Korčok

Michal Kevický

Fedor Gál

František Mikloško

Eduard Heger

Miro Kollár

Katarína Zavacká

Ľudovít Odor

Alexander Stin

Soňa Szomolányi

Pavel Zsolnai

Mikuláš Dzurinda

Peter Zajac

Ján Štrasser

Róbert Bezák

Richard Duda

Alexander Duleba

Štefan Hríb

Rastislav Bravčok

Pavol Miller

Ivan Mikloš

Karel Hirman

Pavol Demeš

Pavel Traubner

Katarína Traubnerová

László Szigeti

Branislav Škripek

Tomáš Lang

Agnesa Langová

Marián Hatala

Lucia Štasselová

Miloš Paštrnák

Peter Osuský

Martin Štuk

Katarína Hradská

Juraj Stern

Juraj Rizman

Braňo Jobus

Jan Szollos

Marcel Zajac

Dušan Lacho

Juraj Mesík

Tomáš Alner

Anna Podhorná

Milan Resutík

Daniela Resutíková

Peter Kremský

Tomáš Stern

Ludmila Pártošová

Ľuba Lesná

Branislav Dúbravka

Juraj Lipscher

Ľubomír Vyhnánek

Miroslav Rác

Vlado Žák

Juraj Czikk

Soňa Czikková

Martin Šefranko

Alena Lipscher

Vladimír Lipscher

Jozef Orgonáš

Robert Kirchhoff

Viera Groznerová

Štefánia Sališová

Juraj Levický

Anna Považanová

Ján Schulz

Jaro Rihák

Jaro Franek

Dagmar Gavorníková

Judita Kramerová

Eduard Ujházy

Boris Grauner

Egon Gál

Pavel Kaiser

Martin Urbaník

Daniela Valášková

Ivan Jarkovský

Anna Tömösváryová

Gabriel Taus

Milan Vaško

Viera Vašková

Monika Fandliová

František Alexander

Gabriela Alexandrová

Dagmar Cagáňová

Karol Zimmer

Radovan Bránik

Martin Ilavský

Petra Werner

Tibor Feldmár

Magda Bar-Hay

Katarína Gertlerová

Mária Volárová

Zuzana Wernerová

Denisa Nikodemova

Peter Čuřík

Ján Benčík

František Šebej

Peter Gonda

Ivan Kuhn

Branislav Schmogrovits

Tomáš Barek

Michael Szatmary

Pavel Frankl

Baruch Myers

Milan Ostrovsky

Ivan Pasternak

Katarína Csabayová

Pavol Breiner

Branislav Škripek

Veronika Gmiterko

Juraj Šeliga

Marek Vadrna

Ester Wiesnerová

Denis Blaho

Dušan Uhrín

Sabina Bocková

Jozef Viskupič

Ivan Zuštiak st.

Pavol Strežo

Ivan Bošňák

Ján Bača

Jana Žitňanská

Soňa Gyarfašová

Vladimír Crmoman

Miro Pollák

Ivan Kamenec

Martin Mlýnek

Rozália Vlasková

Peter Pöthe

Elena Kohútiková

Maroš Fekete

Barbora Farkašová

Juraj Križáni

Soňa Ištvánová – Péterfi

Viera Mikolajová

Eva Salamonová

Tomáš Salamon

Marián Mihalec

Alexandra Dubravková

Elena Uhláriková

Ľubica Čekovská

Michal Novota

Ľuboš Jančík

Tomáš Bartoněk

Mikuláš Sliacky