Jeho kamaráti sa zmenili na sadzu, on prežil. Profesor Traubner pochopil, prečo je život ten najväčší dar
Hrôzy vojny zažil už v deň svojho narodenia.
„Moji kamaráti sa zmenili na sadzu a ja žijem," hovorí so smútkom v hlase jeden z našich najznámejších lekárov. Pavel Traubner prežil holokaust a z detských zážitkov z druhej svetovej vojny mal roky nočné mory. Jemu aj jeho rodine zachránil život policajt, ktorému otecko robil zuby. Prežívali v extrémnych podmienkach vďaka telesnému teplu svojich najbližších a museli sa schovávať v lese prikrytí čečinou.
Z Pavla vyrástol uznávaný neurológ, ktorý vlani oslávil 82 rokov. Hoci sa potýka s neľahkými zdravotnými problémami, chuť do života nestratil, práve naopak. Je dôkazom nezlomnej vôle žiť, v ktorej ho podporujú aj manželka, deti a vnúčatá. Toto je jeho príbeh.
Bodali do maminej postele
Pavel Traubner sa narodil v Ilave 2. mája 1941 a hrôzy druhej svetovej vojny sa mu ukázali už v deň jeho narodenia. Do ich domu vtedy vtrhli gardisti, ktorí hľadali peniaze a rádio. „Dokonca pichali do postele, kde maminka ležala, bodákmi,“ uviedol pre portál paměťnároda.cz.
Ďalšiu hroznú udalosť zažil, keď mal len osem dní. Mamička ho viezla k lekárovi na vyšetrenie. „Šéf gardistickej organizácie v mojom rodnom meste v Ilave jej odňal fusak, ktorý som mal oblečený. Tento fusak zobral, ja som bol v ňom polonahý, a tak ma matka odniesla s plačom na hrudníku domov a mal som v dôsledku toho zápal pľúc ako dieťa,“ spomína na smutné udalosti z detstva s tým, že tento pán potom odovzdal jeho mame papier, že jej odníma kožušinu. „A v roku 1968 som ako lekár-neurológ tohto pána dokonca vyšetroval, ale nestihol som mu to pripomenúť, pretože som sa hanbil a dokonca viac ako on,“ dodal.
Zohrievali ho vlastnými telami
Traubnerovci boli židovského pôvodu a počas holokaustu im preto mnohokrát hrozila smrť. Keď mal Pavel tri roky, mali ich naložiť do dobytčákov a poslať kdesi do koncentračného tábora. Zachránilo ich to, že jeho otec bol zubárom. Jeho pacientom bol aj istý policajt, ktorému ošetroval chrup. On im prišiel povedať, aby sa schovali. Tak narýchlo pobrali základné veci a ušli.
V roku 1944 sa potom v lese schovávali prikrytí len čečinou. „Ja si z obdobia holokaustu pamätám jedine to, ako ma starý otec a mama zohrievali vlastnými telami. A ako ma dedko učil hebrejské modlitby. To si pamätám dodnes,“ hovorí Pavel Traubner.
Podľa neho má však z toho obdobia aj úsmevnú príhodu, keď jeho rodičia nevedeli vyriešiť jeden problém. „Sme išli na tom voze, hrkalo to a šerblík, ktorý pre mňa zobrali, dosť intenzívne hrkal a nevedeli, ako ho utlmiť. Takže to bol taký zážitok, ktorý som sa dozvedel aj od rodičov, ale niečo som si pamätal i ja,“ spomína s úsmevom.
Tešili sa, že majú strechu nad hlavou
Jeseň a zima v roku 1944 boli pre rodinu Traubnerovcov veľmi kruté. Žili v lesnom bunkri a nemali čo jesť. Potom sa museli presunúť do iného bunkra, pretože hrozilo, že ich nemeckí vojaci objavia. Tam už potom zostali do konca vojny.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
