Načo máme Národné divadlo? Odpoveď dáva nová inscenácia Pes na ceste
Adaptácia novely Pavla Vilikovského nie je len dramatizáciou kvalitného literárneho textu.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Ľuboš Kostelný zostúpi z pódia a prechádza radmi divákov. Z úst mu pritom sršia nadávky, niektoré na tomto mieste nepublikovateľné.
Najprv vás zaujme intenzita, s ktorou zo seba dávi niekoľkominútovú sériu invektív. Potom začnete uvažovať, či ten slovný lynč mieri priamo na vás alebo na nejakú inú, neprítomnú spoločenskú skupinu.
Následne sa stane ešte čosi iné. Zneistiete, či je to stále ešte divadlo. Či Kostelný už neopustil svoju rolu a sálou neznie jeho skutočný zúfalý hnev.
Z čisto technického hľadiska by išlo o zlyhanie. Veď do divadla chodíme preto, aby sme zažili niečo „akože“. Čiže nejaký naaranžovaný a vo svojej umelosti bezpečný svet, z ktorého sa vrátime opäť domov.
Ale je to naozaj tak? Nie je najväčším výkonom divadla, keď nám v akte hraničného balansovania medzi maškarádou a skutočnosťou otrepe realitu o hlavu?
Práve toto sa deje v novej výnimočnej inscenácii Slovenského národného divadla Pes na ceste.
Byť Slovákom
