Skutočne čierny deň pre Francúzsko – chrám vs. interrupcie

Včera som v spravodajstve zachytil, že Francúzsko si pripomína piate výročie požiaru katedrály Notre-Dame v Paríži. Odzneli slová, že 15. apríl 2019, kedy vypukol daný požiar, bol pre Francúzsko čiernym dňom. Nijako nespochybňujem umeleckú katastrofu tohto požiaru, ale nie, čierny deň Francúzsko skutočne zažilo len pred niekoľkými dňami. Skutočným čiernym dňom pre Francúzsko je deň, ktorý bol jeho prezidentom nazvaný „francúzskou hrdosťou“. Deň, v ktorom sa za dlhého potlesku ozývali ovácie z francúzskeho zákonodarného zboru. Deň, kedy sa Eiffelova veža osvietila na oslavu sloganom „Moje telo, moja voľba“. Deň 4. marec 2024, kedy sa právo na interrupciu dostalo do francúzskej ústavy. Ústavy, ktorá reprezentuje základný zákon štátu. Ústavy, ktorá predstavuje celospoločenskú dohodu všetkých Francúzov.

Áno, či pre ženu, a či pre muža platí pravidlo reprezentujúce osobnú integritu každého z nás „Moje telo, moja voľba“. Počaté dieťa je však nový človek s vlastným telom, ktoré sa deväť mesiacov vyvíja v tele ženy, jeho matky.  Nedostalo sa do lona ženy len tak náhodou, ale žena a muž spravili voľbu a mali spolu pohlavný styk, ktorého jedným z prirodzených následkov je aj to, že môže dôjsť k počatiu. Čo je základným účelom pohlavného styku? Potešenie či počatie? Vďaka Bohu za toto potešenie spojené s pohlavným stykom, ale pre zachovanie existencie človeka je jasné, že základným účelom pohlavného styku je práve počatie.

Dnešná spoločnosť má rada potešenie. Lepšie povedané má rada veľa a intenzívneho potešenia. To platí aj pre sexuálnu oblasť človeka. Viac, rôznorodejšie, intenzívnejšie a s väčším zážitkom, avšak…

Avšak bez zodpovednosti za prípadné následky potešenia. Teda rôzne druhy antikoncepcie a všetkého možného, len aby nedošlo k počatiu. A ak už k počatiu dôjde, tak „problém je riešiteľný“ ukončením tehotenstva, teda ukončením života počatého dieťaťa, komu to „píli uši“, nazvite si ho plod, ale aj tak je to plod človeka, z ktorého nič iné nevyrastie, resp. nevyrástlo by, len a len človek.

Trošku však ešte odbočím. Aké ste mali detstvo? Bolo pekné, bezstarostné, pod krídlami milujúcich rodičov a s dobrými vzťahmi so starými rodičmi, pre ktorých ste boli radosťou? Alebo práve naopak, máte z detstva viaceré traumy a zranenia, či už z dôvodu, že rodičov ste nemali, alebo viedli vzájomne boje, alebo ste sa nemali o koho oprieť, keď ste to potrebovali? Väčšina ľudí, aj keď si nad svojim životom niekedy povzdychá, svoje detstvo hodnotí ako pekné. Dokonca aj tí, ktorí ho nemali celkom ideálne. Vieme však, že niektorí to mali ťažké už aj v detstve.

Každý z nás však dostal šancu žiť. Teda naša mama, v tom lepšom prípade spoločne aj s našim otcom, si povedali: „Áno, chceme, aby si prišiel na tento svet a žil.“  A samozrejme, neskončilo, alebo nemalo by to skončiť len pri týchto slovách, ale naši rodičia na seba prevzali radosti a aj starosti nášho života, vrátane všetkých bremien, ktoré sa viažu na rodičovstvo. Všetky ťažkosti rodičovstva sú však rodičom vyvážené a prevážené, hoci nie jednoduchým, ale za to zmysluplným životom a tým, že môžu mať podiel na živote svojich detí, a možno raz na živote aj detí svojich detí. S deťmi prichádza do života veľká radosť. Samozrejme, že sú aj výnimky, ale ak aj pre nejaké ťažké osobitné dôvody nezažívame pri dieťati radosť (napr. choroba dieťaťa), vždy tieto trampoty vie vyvážiť a prevážiť láska k dieťaťu.

Z pohľadu lekárskej vedy život človeka vzniká spojením mužskej spermie a ženského vajíčka – počatím, kedy sa naštartujú superprocesy delenia buniek a nová ľudská bytosť sa vyvíja v lone ženy. Z pohľadu mojej Rímskokatolíckej cirkvi, a tiež iných kresťanských cirkví, v momente počatia dochádza k tomu, že tejto novej ľudskej bytosti – dieťaťu (embryu, plodu) je daná Bohom duša. Duša, ktorá reprezentuje to všetko, čo bude tvoriť jeho osobnosť ako rozum, pamäť, city, vôľa  a pod. (nazvime to zjednodušene software k telu ako hardwaru) a bude pokračovať v existencii, už aj keď telo svoju životnú púť zavŕši. Práve pre vyššie uvedené je potrat z pohľadu mnohých kresťanov neprijateľný.

Pri potrate sa z pohľadu kresťana nerozhodujem len o dispozícii so svojim telom, ale rozhodujem sa aj o živote a smrti počatého dieťaťa. Ak by to bolo len o dispozícii so svojim telom, načo vôbec diskutovať o tejto téme. Každý má právo nakladať so svojim telom ako uzná za vhodné. Pravda však je, či ju už prijmeme alebo nie, že ide o rozhodnutie, ktoré sa dotýka aj počatého dieťaťa v otázke jeho života a smrti.

Určite ste mali možnosť vo svojom živote zažiť, čo to je neprijatie, keď ste boli niekde alebo niekým nechcení – persona non grata. Keď Vám v nejakej Vašej dôležitej vnútornej záležitosti povedal niekto NIE, a tak zranil Vaše srdce.  Ako veľmi bolí napr. taký rozchod, keď ste niekoho skutočne milovali. Do týchto vecí sa vieme vcítiť, veď sme ich mnohí prežili. Ako by sme sa však cítili, keby nás odmietli tí najbližší, a to až tak, že by nás považovali za problém, ktorý treba odstrániť. Toto nie je citové vydieranie, ale realita potratených detí, aj keď uvedomiť si to nedokážu oni, ale my, ktorí sme dostali šancu žiť.

Myslím si, že toľkým deťom sa nedala šanca žiť, presne toľkým, koľko by svet personálne potreboval. Napríklad na našom Slovensku nemáme lekárov, sestry, učiteľov, robotníkov a pod. Hľadáme pomaly kde sa len dá, avšak svoj ľudský potenciál, telá z našich tiel a krv z našej krvi v niektorých prípadoch odprevadíme na druhú stranu ešte pred ich prvým nádychom.

Nie, interrupcia nie je obyčajný zdravotný výkon a nikdy ním nebude. Je to výkon, ktorým sa život (existencia) nenarodeného dieťaťa končí. Jeho telíčko v danej vývojovej fáze sa buď vysaje, v prípade potreby rozkúskuje a vyškrabe, resp. použijú sa iné modernejšie postupy. Žena musí strpieť nepríjemný výkon a ide ďalej, či už interrupciou dotknutá je alebo nie, muž, s ktorým dieťa splodila, ten ani nemusí o interrupcii vedieť a môže naďalej sladko spávať, avšak potenciál jedného života ide do biologického odpadu.

Nie, interrupcia nie je riešenie neželaného tehotenstva. Prijatie dieťaťa, utajený pôrod, či pôrod a danie dieťaťa na adopciu, ako i všemožná pomoc matkám a rodinám, to sú skutočné riešenia. Interrupcia nim nikdy nebola, nie je a nebude.

A ako by ste sa rozhodli vymeniac si pozíciu s týmto nenarodeným dieťaťom, o ktorého život ide? Keby sa rozhodovalo o Vašom živote, nechceli by ste sa predsa len narodiť a žiť?

Šanca. Dostať aspoň šancu žiť, či už to bude jeden deň alebo sto rokov.

Žijeme v slobodnej spoločnosti a je veľmi dobré, že v nej môžeme žiť. Aj preto uvádzam tento môj pohľad na interrupcie. Nikoho nesúdim, nikoho neodsudzujem a súčasné zákony rešpektujem. Francúzi však minuli pravdu. Plačú nad zhoreným drevom a skalou katedrály, postavenej na oslavu Boha, ktorý hovorí: „nezabiješ“, a oslavujú a za hrdosť prehlasujú deň zakotvenia práva na interrupciu do ústavy. Táto „hrdosť“, nepreberanie zodpovednosti za následky pohlavného styku nevyrieši. Spôsobí ešte viac len to, že tento národ nedovolí narodiť sa svojej podstatnej časti. Veď ústavné právo je ústavné právo. Kto sa však započúva do hĺbky svojho srdca, pochybujem, že tam započuje, aby toto právo, resp. túto slobodu aj skutočne využil. Skôr tam započuje niečo z podstaty Boha, na ktorého obraz bol stvorený každý jeden z nás:

„Lebo všetko, čo je, miluješ a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si urobil; lebo keby si bol nenávidel niečo, nebol by si to utvoril. Akože by mohlo obstáť niečo, keby si to nechcel ty? Ako by sa bolo zachovalo niečo, keby si to nebol ty k jestvote povolal? Lež ty šetríš všetko, lebo je to tvoje, Pane, priateľ života; veď tvoj neporušiteľný duch je vo všetkom.“ (Múd 11,24-12,1 SSV).

——————————

Úvodný obrázok: Notre Dame Cathedral’s main altar survived the blaze, prevzatý z: https://www.vaticannews.va/en/pope/news/2019-04/pope-francis-notre-dame-audience-thanks-rescuers.html