Albánsko z nejakého dôvodu nepatrí medzi obľúbené dovolenkové destinácie Slovákov. Aj keď som medzi mojimi známymi pred našou cestou spomenula, že sa s deťmi chystáme na road trip do Albánska, tak väčšina zdvihla spýtavo obočie, že prečo práve tam. V hlavách mnohých ľudí je Albánsko spojené s chudobou a kriminalitou, ale to už dávno neplatí. Ja mám pre Balkán slabosť a rada sa tam vraciam, hoci viem, že lokalita nemusí sadnúť každému. Ešte v ére pred deťmi som precestovala Bosnu a Hercegovinu, Čiernu Horu a čiastočne Srbsko, a tak bola logickým pokračovaním návšteva Albánska a Kosova.

Výlet som naplánovala ako dvojtýždňový road trip s turistickými prvkami. Článok píšem ako itinerár cesty s popisom, čo je na cestu (aj) s deťmi potrebné, čo sme prešli a s ďalšími tipmi, ktoré si do svojho plánu môžete pridať podľa seba. Pre množstvo informácií som pôvodne jeden článok rozdelila na dva, v tomto prvom vám popíšem pár praktických informácií a prvých sedem dní road tripu. V druhom článku sa rozpíšem o ubytovaní a strave a pridám itinerár pre zvyšné dni.

• Dátum road tripu: koniec augusta a začiatok septembra 2023
• Zostava: dvaja dospelí a dve deti (5 a 7 rokov)

Doklady

Na cestovanie po Albánsku, Kosove aj Čiernej Hore stačí všetkým (vrátane detí) občiansky preukaz s fotkou. Tiež náš slovenský vodičský preukaz je akceptovaný, nebolo potrebné mať so sebou medzinárodný vodičský preukaz.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Doprava

Rozhodla som sa pre presun letecky do Tirany (leteli sme s Austrian Airlines, linka Viedeň - Tirana) a požičanie auta tam, pretože som jediný šofér a presun vlastným autom zo Slovenska do Albánska by bol s malými deťmi pridlhý. Radšej som chcela naplno využiť náš čas v Albánsku. Auto som zajednala dopredu cez Rentalcars (požičovňa Enterprise), mali sme Daciu Duster 4 x 4 automat, z požičovne sme mali tiež autosedačky. Štvorkolku som chcela preto, lebo o kvalite albánskych ciest kolujú chýry, ale z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že terén vhodný na ňu bol len raz, kvalita hlavných ťahov je v Albánsku na veľmi dobrej úrovni.

Keďže sme plánovali presun s požičaným autom aj do Kosova a Čiernej Hory, tak požičovňa musela byť informovaná dopredu a platila som poplatok za vycestovanie mimo Albánska. Kvôli Čiernej Hore tiež bolo potrebné riešiť zelenú kartu (požičané auto v Albánsku ju na miestne cesty a ani v Kosove nepotrebuje). Kto by cestoval priamo Albánsko - Čierna Hora, tak sa dá zelená karta vybaviť na hranici za cca 15,- €, keďže my sme išli do Čiernej Hory z Kosova, tak to bolo za 40,- €, ale potom bola zelená karta s platnosťou takmer v celej Európe (vybavili sme v UNIQA v Berate). Autá so zahraničnými ŠPZ musia v Kosove platiť samostatné poistenie (tam európska Zelená karta neplatí), ale keďže sme išli autom na albánskych značkách, tak sme to platiť nemuseli, potvrdili nám to priamo colníci na hranici.

SIM-ka

Albánsko nie je v rovnakej roamingovej zóne ako väčšina Európy. Už 1 MB dát by vás napríklad vyšiel na 5,- € (O2). Preto sa odporúča si kúpiť miestnu SIM-ku, najlepšie rovno na letisku. Tak sme to urobili aj my, SIM-ka od Vodafone s 30 GB dát stála okolo 22,- €. So sebou sme mali tretí telefón, z ktorého sme si robili na dáta hotspot. SIM-ka fungovala aj v Kosove a Čiernej Hore.

Peniaze a platenie

Albánska mena je LEK, ale platiť sa vo väčšine prípadov dá aj eurami. Na čo si však treba zvyknúť je fakt, že v Albánsku stále vládne doba hotovosti. Je preto nutnosť mať so sebou hotovosť. Veľa hotovosti. Kartou sa dá platiť len vo väčších hoteloch, v mestách, na vidieku ide najmä hotovosť. Bankomatov je na vidieku pomenej. Nedá sa spoľahnúť ani na platbu kartou na benzínke. Ak je to väčšia (novšia) z nejakej siete, tak väčšinou karty prijímali, ak nie, tak opäť len hotovosť. V Kosove sa platí eurami, rovnako eurá platia v Čiernej Hore ako oficiálna mena.

Itinerár prvých 7 dní

1. deň: Prílet do Tirany poobede, požičanie auta, presun do Divjakë, NP Karavasta, podvečerné kúpanie v mori

Prvý deň sa zžívam s autom a hlavne s automatom, keďže som automat doteraz nešoférovala. Tiež si zvykám na albánske cesty, ich “diaľnice” (maximálna povolená rýchlosť je 90, bežne sa dá na cestu hocikde pripojiť a raritou nie je ani dobytok popri ceste) a celkovo štýl šoférovania. Ukľudňujem sa, že to je oveľa lepšie, ako som podľa recenzií čakala. Podvečer prichádzame k hotelu kúsok od pláže pri Divjakë pri Národnom parku Karavasta, kde aspoň pred večerou stíhame krátku prechádzku k moru s pieskovou plážou a bleskové okúpanie sa. Prekvapí nás veľké množstvo komárov, ešteže má hotel sieťky. Pri večeri zisťujeme, že miestni majú na všetko veľa času, postupne si zvykáme.

2. deň: Kúpanie v mori, NP Karavasta - návštevnícke centrum, archeologický park Fier Apollonia, presun do sedla LIogara, tam nocľah

Ráno si dáme kúpačku v mori, kým sa piesková pláž nezačne plniť. Našťastie deťom stačí hodina a môžeme ísť ďalej. Zastavujeme sa ešte v návštevníckom centre NP Karavasta, kde je vyhliadková veža so symbolickým vstupným, dole pod ňou maskot pelikán a menšia kaviareň pod stromami, kde nás potešia nanuky. Národný park Karavasta je vyhľadávaným miestom na pozorovanie vtákov najmä v zimných mesiacoch, okolité plytčiny a mokrade sú pre ne rajom.

Nasleduje presun za mesto Fier do archeologického parku Apollonia. Platíme vstupné a ideme si dať rovno obed v jednej z dvoch reštaurácií. Domáci majú opäť na všetko kopec času, ale nakoniec sa dostaneme k prehliadke samotného areálu. Mne sa najviac páči zvyšok chrámu s typickými antickými stĺpmi a tiež múzeum s prekvapivo veľkým množstvom zachovaných exponátov. Hovorí sa, že tento archeopark je druhý naj po preslávenom Butrinte na juhu krajiny. Nocľah máme naplánovaný pod sedlom Llogara, kam prichádzame peknou novou panoramatickou cestou ponad Vlore, a potom kľukatým strmým stúpaním do sedla. Pod Llogarou je viacero veľkých reštaurácií, keďže to je hlavný ťah na juh. Mnohé z nich poskytujú ubytovanie. Som veľmi zvedavá, ako všetci prežijú, pretože v roku 2024 sa má otvoriť 6 km dlhý tunel popod Llogaru, ktorý výrazne zrýchli cestu k moru, ale tým pádom sedlo podíde.

Naša reštaurácia má veľmi milých majiteľov, ochutnáme skvelé domáce plnené cestoviny a práve tu jeme na raňajky prvýkrát kúsky smaženého cesta petulla (niečo ako naše šišky), ktoré pani domáca urobila pre naše deti, lebo tušila, že im to bude veľmi chutiť. Petulla sa najčastejšie je s medom alebo lekvárom a je to naozaj mňamka.

3. deň: Mini túra na kopec Maja Thanasit nad Llogarou, presun k moru, zastávka vo Vuno, Porto Palermo - kúpanie a keška, hrad Borsh, pláž Bunec - spanie 2 noci

Na dnešný deň bola v pláne jedna z mála turistík. Priamo zo sedla Llogara sa dá vyjsť šotolinovou cestou ku kopcu Maja Thanasit (1352 m). Nuž ale v teple, ktoré hneď zrána udrelo, je aj niečo cez 300 m výškových s deťmi malé peklíčko. Výhľady pod nás k moru sú úžasné, ale napriek tomu sme radi, keď sme naspäť v klimatizovanom aute. Krátka pauza je hneď pod Llogarou pri ruine vojenského bunkra, od ktorého je tiež pekný výhľad k moru (pre tých, ktorým sa nechce turistikovať). Deti som namotala na nanuk, ale ten sa nám darí kúpiť až v malebnej dedine Vuno. Priznávam, že naše zastávky sú podľa kešiek, čiže nasleduje Porto Palermo, kde sa dá pozrieť za vstupné miestny hrad priamo pri mori, my však uprednostníme osviežujúce kúpanie na malej pláži s priezračnou vodou.

Voda je skvelá, ale opäť nám netreba na pláži veľa času, takže sa presúvame ďalej smerom k nášmu ubytovaniu. Po ceste máme ešte ruinu hradu Borsh a keďže to stíhame, tak si vybiehame aj naň. Vidieť, že prístupový chodník na hrad bol kedysi pekne zrekonštruovaný, ale na jeho pravidelnú údržbu nevydalo. Miestami ho prerastá burina, miestami sú na ňom popadané skaly z hradného masívu. Aj samotná ruina by uvítala viac starostlivosti, ale celkovo sa nám hore páči a výhľady na okolité kopce aj more sú parádne. Podvečer prichádzame na naše ubytovanie pár metrov od kamienkovej pláže Bunec. Nocľah je skromnejší (a opäť všade komáre!), ale kompenzuje to blízkosť mora. So západom Slnka stíhame ďalšie okúpanie sa v mori.

4. deň: Gjirokaster a pláž Bunec na západ Slnka

Na štvrtý deň máme v pláne návštevu historického mesta Gjirokaster, ktoré je zapísané v UNESCO. Aj tak má dnes byť premenlivé počasie, ochladilo sa a hlásia búrky. Od našej pláže trvá cesta autom približne 1,5 h, trochu utrpením je cesta po Sarande, potom ďalej vedie nová asfaltka cez hory s jedným tunelom.

V Gjirokasteri sa vyberáme hore k hradu, kľukatiac sa uličkami starého mesta mimo hlavných trás. Celkom pečie slnko a stúpanie kamenistými strmými chodníkmi je miestami náročné. Deti by aj niečo zobli, alebo si dali zmrzlinu, ale just nemáme žiadne občerstvenie po ceste. Ukľudňujem posádku, že pri hrade alebo na hrade určite niečo bude, ale žiaľ, mýlim sa. Pred hradom nachádzame akurát tak rad ľudí čakajúcich na vstup. Napriek tomu si vystojíme rad, zaplatíme vstupné a pozrieme hrad krížom-krážom. Najmä výhľady z neho na mesto rozložené v okolitých kopcoch sú naozaj pekné. A človeka aj zamrazí, keď vie, že hrad počas komunistickej diktatúry slúžil ako väzenie pre ľudí nepohodlných režimu.

Z hradu odchádzame s prvými búrkovými kvapkami a aby sme kompletne nezmokli, tak vbiehame do prvej reštaurácie pod hradom na najfrekventovanejšej uličke. Za normálnych okolností by som také miesto považovala za turistickú pascu a nešla tam, ale teraz sa inak nedalo. Prekvapuje nás, že napriek plnej reštaurácii nám nachádzajú posledné voľné miesta so sedením ako u babičky v obývačke a veľmi rýchlo máme chutné jedlo na stole. Milé prekvapenie.

Po návrate z Gjirokasteru a prehrmení búrok zažívame nádherný západ Slnka na našej pláži, pričom si dáme západoslnkové kúpanie na rozlúčku s touto časťou krajiny.

5. deň: Presun po novej ceste Qeparo - Kuc - Progonat, Ali Pasha akvadukt pri Tepelene, presun ďalej cez Fier do Beratu, západ Slnka z hradu nad mestom, nocľah na hrade

Albánci vedia, že potrebujú vylepšiť cestnú sieť, a tak tam posledné roky pribúdajú nové kilometre ciest, ktoré ešte ani nie sú v mapách. Taká bola aj časť panoramatickej cesty z Qerapa ponad Kuc smerom na Progonat. Nad Progonatom je náhorná plošina s pár dedinami, tam sa raz radi pôjdeme pomotať. Nás očaril obrovský kaňon pod cestou. Za Progonatom je tiež vodopád, ku ktorému sa oplatí zísť, ale teraz nemal dostatok vody, tak sme to nechali na inokedy. Cesta medzi Progonatom a Tepelene je tiež nádherná. Zákruty, výhľady, čistá krása! My sa zastavujeme pri Tepelene pozrieť Ali Pasha akvadukt, a potom pokračujeme v ceste na Fier, kam vedie z Tepelene klasická široká cesta 1. triedy. Tip: Popri ceste zvyknú miestni ponúkať vlastnú úrodu. My sme tak od albánskej babky kúpili skvelé zrelé figy a od iného pána super lacný a pritom chutný melón.

Do Beratu (inak ďalšieho mesta zapísaného v UNESCO) prichádzame podvečer a ideme najprv nájsť naše ubytovanie, ktoré je hore na hrade, rovno susediace s hradným múrom. Stíhame prechádzku po ruine, aj všetky výhľadové miesta dole na zástavbu typických domčekov pri rieke. Západ Slnka z vyhliadky je čarovný. Na hrade a jeho blízkom okolí sa stále býva, takže tu na rozdiel od Gjirokasteru nájdeme kaviareň a babky predávajúce úrodu zo svojich záhradiek. Neodoláme a niečo na zobkanie si vezmeme. Areál hradu a okolia je okrem bývajúcich domácich, penziónov a ubytovaní plný reštaurácií, takže tu problém s hladom nehrozí. My si dávame večeru na terase nášho ubytovania, čo je klasický guesthouse v historickom dome priamo u domácich, takže sme ako u babky na návšteve. Teta domáca je strašne zlatá, ráno nás na rozlúčku vystíska ako vlastných.

6. deň: centrum Beratu, celodenný presun k jazeru Komani

Doobedie trávime v Berate, kde sa snažím vybaviť zelenú kartu pre požičané auto v miestnej pobočke UNIQA. Potom nám nič nebráni v odchode smerom k jazeru Komani, kde prespíme, aby sme sa ráno mohli nalodiť na trajekt. Veľmi som chcela vidieť po ceste mestečko Kruje, ale okolo Tirany a letiska strávime príliš dlho času v kolónach, a tak prehliadku historického mestečka vzdávame.

K jazeru Komani (resp. vodnej nádrži, keďže to je umelé jazero) sa odbáča pred Skadarom. V sprievodcoch sa píše, že cesta k jazeru (30 km) je veľmi rozbitá a môže trvať až 3 hodiny. Potvrdzujem, že kvalita cesty je naozaj hrozná, bol to najhorší úsek, ktorým sme v Albánsku išli. Keďže ale máme auto 4 x 4, tak úsekom “prefrčím” za 1,5 h. Ubytovanie máme pod jazerom v dedine Palaj-Guhsta. Väčšina osadenstva tu prespí práve jednu noc, aby ráno pokračovali na jazero.

7. deň: Plavba po jazere Komani a presun do Valbone (Národný park Albánske Alpy), krátke zastávky pri jazierku Liqeni i Xhemës a starom mlyne. Spanie 2 noci vo Valbone.

Ráno je potrebné vstať skôr, aby sme boli v predstihu na nástupišti na trajekt, pretože ono to chvíľu trvá, kým sa všetci nalodia. Cesta stúpa do kopca a končí úzkym tunelom, ktorý nás vypľuje na malom nástupišti na lode. V úzkom tuneli sa vyhýbam na milimetre minibusu, ktorý sa snaží prejsť naspäť, divím sa, prečo nepočká, kým sa my nalodíme, ale rýchlo zistím, prečo. Pred loďami je problém vôbec otočiť osobné auto. Je tam brutálny ranný chaos. Naraz odchádzajú dva trajekty (my ideme so spoločnosťou Berisha, na ktorú som kupovala lístky dopredu online) a kopec menších lodí, niekto sa naloďuje bez auta, niekto autom, na miesto sa snažia pretlačiť minibusy, ktoré tiež vezú klientov k lodiam..., no proste Balkán. Veľmi rada prenechávam auto zamestnancovi z lode, ktorý auto na pár metroch otočí, a potom na milimetre zacúva na trajekt. Hore na trajekte si sadáme na otvorenú palubu, lebo miesta vo vnútri sú plné. V noci pršalo a je dosť zima, aj nás hore počas 2,5-hodinovej plavby dobre vyfúka. Ale krajinársky to stojí za to. Človek má pocit, že sa preplavuje nórskym fjordom, z umelo vytvoreného jazera stúpajú skalné steny miestami kolmo hore. Jedinou známkou civilizácie sú plávajúce plastové fľaše, lebo nad jazerom sú sem-tam v horách horské osady a počas dažďov to asi spláchne rovno do jazera. Každopádne, keď si odmyslíme neporiadok, tak to je naozaj nádhera.

Po 2,5 h sa vyloďujeme vo Fierze. Pokračujeme smerom na mesto Bajram Curri, ktoré sa považuje za vstupnú bránu do údolie Valbone a tejto časti národného parku. Národný park Albánske Alpy vznikol v roku 2022 spojením menších národných parkov Teth a Valbone a prírodnej rezervácie Gashi. Cestou údolím sa zastavujeme pri rieke, kde tvorí krásny prielom pomedzi skaly. Potom vyššie si opäť robíme zastávku a ideme k jazierku Liqeni i Xhemës. Posledná zastávka je pri ruine mlyna hneď pri ceste. Naše ubytovanie je pekný guesthouse rovno pod Zlou Kolatou (najvyšší vrch Čiernej Hory s výškou 2534 m, rovno nad nami je hranica Albánska a Čiernej Hory). Zvyšok dňa trávime v záhrade guesthousu jedením albánskeho melóna, obdivovaním okolitých hôr a dumaním, či by sme Kolatu na striedačku s Matúšom otočili...

A o tom, či sme hore na Zlú Kolatu vyšli alebo nie, si prečítate v ďalšom článku.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek