Od Afriky po Kaukaz Ako si Rusi a Francúzi navzájom ukradli spojencov

Zatiaľ čo v západnej Afrike sa Rusko štylizuje do roly podporovateľa africkej nezávislosti a podkopáva vplyv Francúzska v regióne, ktorý Paríž tradične vnímal ako svoju sféru vplyvu, na Balkáne a južnom Kaukaze sa črtá opačný obraz.

Pučisti a vagnerovci

Pre Francúzsko je obzvlášť nepríjemné, že stratilo vplyv v regióne, ktorý Francúzi dlho vnímali ako výsostne francúzsky. Vďaka menovej politike – mnohé tieto štáty využívajú ako platidlo africké franky naviazané na euro – si Paríž udržiaval veľký hospodársky vplyv. Zapojeným africkým štátom garantoval nielen väčšiu menovú úniu, ale aj vzácnu hospodársku stabilitu. 

Kritici však dlhodobo namietali, že Francúzi majú v skutočnosti neokoloniálne ambície, Afriku vraj vykorisťujú a ide im len o Françafrique.

V priebehu niekoľkých rokov sa v rade západoafrických štátov dostali k moci pučisti, ktorí často rýchlo získali podporu Ruska. Ešte v roku 2022 museli Francúzi opustiť Mali, ktoré rok predtým uchvátili pučisti. Tí zvrhli vzbúrencov, ktorí zosadili predošlú vládu. 

Noví mocipáni v hlavnom meste Bamako si na boj proti islamistom namiesto Francúzov radšej zavolali ruských vagnerovcov.

Mali následne zakázalo aj francúzske médiá, ktoré informovali o „nepravdivej“ humanitárnej situácii v krajine, okrem iného o masakri stovák dedinčanov v centrálnom Mali, ktorý spáchali žoldnieri vagnerovcov.

Prevrat v Mali spustil doslova kaskádu pučov. Ešte v roku 2022 vykonala puč aj skupina dôstojníkov v Burkina Faso a Francúzi boli nútení krajinu opustiť vo februári 2023. A už v júli 2023 nasledoval aj Niger, kde moc rovnako prevzala armáda.

Nigerskí pučisti následne vyhostili francúzsku armádu aj veľvyslanca. Francúzi sa spočiatku zdráhali, keďže novú vládu považovali za nelegitímnu, no napokon sa stiahli a ambasádu zavreli.

Bez preháňania tak možno rok 2023 označiť za rok, keď od nezávislosti týchto štátov v roku 1960 Francúzsko stratilo najviac vplyvu v Západnej Afrike.

Vákuum moci medzitým zaplnili Rusi najmä prostredníctvom vagnerovcov, ktorí už dlhšie operujú aj v Stredoafrickej republike. V Afrike sledujú Rusi aj hospodárske záujmy, napríklad Burkina Faso plánuje jadrovú elektráreň, v Stredoafrickej republike si zas vagnerovci zaistili kontrolu nad významnými baňami so zlatom. Ešte v roku 2018 boli v krajine zavraždení traja opoziční ruskí novinári, ktorí vyšetrovali konanie vagnerovcov.

Rastúci ruský vplyv v Nigeri je aj hrozbou pre francúzsku spoločnosť Orano, ktorá v krajine prevádzkuje niekoľko uránových baní. Až 20 percent francúzskeho dopytu po uráne pokrýva tento africký štát.

V roku 2022 bol Niger druhým najväčším vývozcom uránu do Francúzska po Kazachstane a umiestnil sa ešte pred ďalším významným vývozcom – Uzbekistanom. V celosvetovom meradle je však Niger výrazne menej dôležitý, podľa francúzskeho denníka Le Monde odtiaľ pochádzajú štyri percentá celosvetovej spotreby.

Výhodou Ruska je aj to, že v štátoch „tretieho sveta“ či „globálneho juhu“ dokáže nadviazať na imidž Sovietskeho zväzu ako avantgardy boja proti kolonializmu. Hoci z východoeurópskej či stredoázijskej perspektívy sa predstava Ruska ako bojovníka proti kolonializmu môže javiť smiešna, pre štáty, ktoré v minulosti bojovali proti Britom či Francúzom, bol Kremeľ často vítaným spojencom.

Srbsko chce francúzske stíhačky

Ale kým v Afrike ruský vplyv rastie, v iných regiónoch vplyv Kremľa výrazne poklesol. Ilustruje to napríklad proruské Srbsko, ktoré chce svoje staré sovietske stíhačky MiG-29, ktorým sa v horizonte najbližších rokov skončí životnosť, nahradiť francúzskymi strojmi.

Konkrétne ide o 12 kusov Dassault Rafale. K podpisu zmluvy by pritom mohlo dôjsť už v najbližších dvoch mesiacoch, za stíhačky by podľa agentúry Reuters Srbsko mohlo zaplatiť až tri miliardy eur. Srbské zdroje sa zmieňujú skôr o dvoch miliardách. Ešte v apríli 2022 Vučić hovoril o nákupe 12 nových a 12 olietaných stíhačiek tohto typu.

Podľa analytikov to znamená, že Belehrad chce napriek všetkej rétorike o priateľstve s Ruskom a neutrálnej zahraničnej politike prehlbovať vzťahy so Západom.

Rafale pritom len prednedávnom dorazili do susedného Chorvátska, ktoré kúpilo 12 olietaných strojov za čosi vyše miliardy eur. A aj v Grécku sa francúzske stíhačky tešia vysokej popularite. Okrem starších modelov Mirage balkánska krajina počas vrcholiacej krízy vo vzťahoch s Tureckom nakúpila aj 24 stíhačiek Rafale.

Nová chorvátska stíhačka Dassault Rafale. Zdroj: Twitter/X, Vlada Republike Hrvatske

Výber stíhačiek je pritom výsostne politickou záležitosťou, keďže ich prevádzka je bez dlhodobej technickej podpory zo strany predávajúceho štátu pre väčšinu štátov nemožná. Nákup takejto komplikovanej technológie je pomerne pevným záväzkom, na ktorý štát sa bude zákazník dlhodobo orientovať.

Preto srbský záujem o francúzsky Rafale nie je len symbolickým gestom, ale ukazuje, že napriek všetkej rétorike sa Srbi nechcú viazať na Moskvu.

Na druhej strane však ani Srbsko nemalo na výber veľa iných možností. Podľa analytika Aleksandra Radića sa Srbsko chcelo aj kvôli sankciám vyhnúť MiGom, zároveň však v septembri 2023 prišlo o možnosť nakúpiť americké F-16 alebo európsky Eurofighter, keď v obci Banjska srbskí ozbrojenci zastrelili kosovského policajta a následne utiekli do Srbska.

Kosovo a ďalšie štáty vtedy podozrievali Srbov, že militanti sú napojení na srbskú tajnú službu. Európska únia incident vyhlásila za teroristický útok, a keďže prípadný predaj Eurofighteru by muselo schváliť aj Nemecko a Taliansko, dva výrazne prokosovské štáty, táto opcia je preč zo stola.

Druhý najväčší vývozca zbraní

Okrem geopolitických úvah a obáv zo sankcií hrá veľkú rolu aj to, že Rusko už nie je vnímané ako spoľahlivý dodávateľ. Kvôli vojne na Ukrajine je ruský vojenský priemysel naplno vyťažený a časť zákazníkov sa sťažuje, že nedostala objednané (a sčasti už zaplatené) zbrane z Ruska.

Navyše, niektorí zákazníci boli sklamaní aj z výsledkov najnovších a najmodernejších ruských výrobkov. India sa napríklad podieľala na vývoji exportnej verzie najnovšej ruskej stíhačky Suchoj Su-57, ktorá mala byť ruskou odpoveďou na americké F-22 a F-35. 

Podľa Indov však nový Suchoj výrazne zaostával na poli stealth (nezamerateľnosti radarom) aj výkonnosti radaru a v roku 2018 projekt opustili.

Ako podrazení si pripadajú aj Arméni. A to nielen preto, že Rusko im najprv nepomohlo počas druhej karabašskej vojny a aj po rozmiestnení ruských „mierových“ síl Arménov v Náhornom Karabachu neochránilo pred vyhnaním. Ďalším dôvodom je fakt, že Arménsko v Rusku nakúpilo zbrane, a hoci za ne už zaplatilo stovky miliónov eur, Rusko zbrane opakovane nedodalo.

Arméni preto začali hľadať partnerov inde a nakúpili zbrane v Indii a vo Francúzsku.

V dôsledku týchto dôvodov Francúzsko prvýkrát po desaťročiach vystriedalo Rusko na druhom mieste najväčších vývozcov zbraní. Kým v rokoch 2014 až 2018 Rusko ešte predávalo trojnásobne viac zbraní než Francúzsko – 21 percent verzus 7 percentný podiel na vývoze –, v rokoch 2019 až 2023 už Francúzi tesne predbehli Rusko, pričom oba štáty kontrolujú asi 11 percent trhu.

Odchod z CSTO?

Arméni majú už dlhšie pocit, že aliancia s Ruskom existuje len na papieri. V časti spoločnosti existuje požiadavka opustiť Organizáciu dohovoru o kolektívnej bezpečnosti (CSTO), ako sa volá ruský ekvivalent NATO.

Hoci Azerbajdžan od druhej karabašskej vojny okupuje niekoľko stovák kilometrov arménskeho územia, ktoré sú na rozdiel od Náhorného Karabachu pokryté aliančnou zmluvou, Rusi Arménom neprišli na pomoc. Naopak, Moskva ešte prehlbuje vzťahy s Baku, keďže Azerbajdžan využíva k obchádzaniu sankcií.

Arménov pobúrilo aj vyhlásenie šéfky ruského Russia Today Margarity Simonian, ktorá pohrozila, že Arménsko kvôli politike premiéra Pašinjana „o päť rokov nebude existovať, tak ako už neexistuje Karabach“. Simonian pochádza z rodiny arménskeho pôvodu, sama však po arménsky nevie a opakovane kritizovala, že Arménsko nepodporilo ruskú inváziu na Ukrajine. Krajina voči nej zaviedla sankcie v októbri 2022.

Aj armády stredoázijských členov CSTO cvičia spolu s azerbajdžanskou armádou, hoci formálne sú spojencami Arménska.

Ešte vo februári 2024 preto Arménsko „zamrazilo“ účasť v CSTO, v marci premiér Pašinjan pohrozil, že ak CSTO neposkytne rukolapné záväzky, Arménsko alianciu opustí.

Jerevan sa tak v súčasnosti nachádza medzi dvoma mlynskými kameňmi – pokiaľ je Arménsko v CSTO, Západ nemá veľkú ochotu pomáhať.

Problémom však je, že ani vystúpenie z ruskej aliancie situáciu nevyhnutne nezlepší: nemalá časť Arménov sa oprávnene obáva, že by po odchode z CSTO okamžite nasledovala azerbajdžanská invázia, pretože Baku si robí zálusk na juhoarménsky región Sjunik. Navyše by Rusko mohlo Baku k takémuto kroku ešte popchnúť, aby Arménov potrestalo. A ani Západ nie je ochotný poskytnúť tvrdé bezpečnostné garancie.

Jedinou výnimkou je zatiaľ Francúzsko, ktoré Arménom poslalo nové radary, prisľúbilo pomôcť pri výcviku arménskej armády a rokuje aj o predaji systémov protivzdušnej obrany.