Iste, ani po finálovom zápase Ligy majstrov alebo akomkoľvek derby nemajú súperi príliš veľkú chuť podať si ruky na znak spolupráce. Víťaz sa zvyčajne kúpe v triumfalizme, frustrovaný porazený vypočítava zákernosti víťaza a zbiera vnútorné sily. Toto by nás prekvapovať nemalo. Nie je však celkom zdravá spoločnosť, v ktorej jedna strana v prípade prehry balí s rodinou kufre a druhá by za prehrou videla v prvom rade Soroša a CIA, v horšom prípade by zaútočila na parlament ako vo Washingtone v januári 2020.
Dobro verzus zlo
Nebuďme však prehnane útlocitní. Vybičovanosťou vášní sa nijako špeciálne nevymykáme európskemu volebnému štandardu. Napokon, demokratická politika nie je historicky ničím iným, ako vojnou civilizovanejšími zbraňami, prednostne slovom a písmom. Výstižnou charakteristikou volieb je, že sú kryštalizáciou výberu. V najzreteľnejšej, a teda vyhrotenej podobe majú poukázať, o čom tu a teraz rozhodujeme, A alebo B. V tom je nielen ich mobilizačná sila, ale aj demokratická funkcia. Majú ľuďom uľahčiť zaujať stranu a rozhodnúť.
Druhou zákonitosťou je, že voľby vždy vyhráva najsilnejšia emócia. A najsilnejšou politickou emóciou je, či sa nám to páči, alebo nie, strach. Bol to predovšetkým strach a z neho plynúca obozretnosť pred nástrahami, ktorá státisíce rokov ľuďom zabezpečovala prežitie. So strachom pracuje každá politická kampaň, je jedno, či je to strach z vojny, alebo strach z Fica či Ruska.
Rovnako ľudsky prirodzená a vo volebnom rozhodovaní všadeprítomná je naša tendencia prikrášľovať si realitu tak, aby vyhovovala našim presvedčeniam, a potreba zjednodušovať si komplikovanú realitu do jasných, čierno-bielych schém. Nie je to chyba, ale evolučná adaptácia, vďaka ktorej sme schopní v spletitej politickej realite dospievať k úsudkom a záverom a na ich základe konať. A následne si naše konanie obhájiť, pred inými aj pred sebou.
To, že reálna politika je plná kompromisov, aj nepekných, ale nevyhnutých, vrátane morálnych kompromisov a výberu menších ziel, už len preto, že aj najväčší alfasamec je v nej odkázaný na dohody a politické obchody, je zrejmé. A dobrá téza hovorí, že politikov si platíme aj za to, aby za nás robili nepríjemné, ale často nevyhnutné kompromisy. Aby sme si my pre pokoj svojich duší mohli zachovať pohľad na politiku, v ktorom naši hrdinovia vedú spravodlivý zápas proti démonom z ríše zla.
Súčasťou tohto vnímania politiky ako bájneho boja dobra so zlom je, prirodzene, jeho moralizácia. Hlboko sa mýlia tí, ktorí žiadajú vyňať moralizovanie z politiky a ponechať jej výsostne vecný, chladne racionálny charakter. Pretože práve hodnotenia konania ľudí, a teda aj politikov, cez filtre našich morálnych kompasov sú základom našich úsudkoch o nich.
Hľadá sa: vecná debata
Obraz politického súboja ako emóciami nabitého mýtického zápasu dobra so zlom je teda psychike voliča a zákonom marketingu vlastný, zároveň ale minimalizuje priestor na vecnú debatu, bez ktorej demokratická politika stráca kapacitu riešiť problémy a posúvať krajinu dopredu. Čím stráca svoj zmysel. Práve rovnováha týchto dvoch verzií politického zápasu výrazne ovplyvňuje to, či sa krajina posúva dopredu, stagnuje, alebo upadá. O pomere týchto dvoch podôb politiky vo verejnom priestore rozhoduje to, aké predpoklady – zákonné, ekonomické, inštitucionálne aj ľudské – si mediálny, informačný, mienkotvorný priestor vytvoril na vedenie vecnej debaty. A tu máme problém. Vecná debata sa ekonomicky nerentuje, v sociálnych médiách už vôbec nie, a čo je horšie, pre čoraz vyššiu úroveň akceptovanej či algoritmami vyžadovanej agresivity je na ňu čoraz menší priestor. A, žiaľ, často aj dopyt.
Obraz politického súboja ako emóciami nabitého mýtického zápasu dobra so zlom je teda psychike voliča a zákonom marketingu vlastný, zároveň ale minimalizuje priestor na vecnú debatu, bez ktorej demokratická politika stráca kapacitu riešiť problémy a posúvať krajinu dopredu. Čím stráca svoj zmysel.
Prvým predpokladom pre obrat je aspoň čiastočné upokojenie spoločnosti, hľadanie minimálneho spoločného základu, na ktorom sa zhodneme. Už to bude mimoriadne ťažké, ale toto by sme mali vyžadovať od tých, čo krajinu vedú. Od nás to bude vyžadovať o kus viac empatie, snahy aspoň vypočuť druhú stranu, bez toho, aby sme ju mali z princípu za „ovce“.
Táto operácia nebude vôbec ľahká, pretože tendencia postaviť sa silám, ktoré definujeme ako zlo, je ľuďom vlastná, podobne ako vôľa žiť harmonicky s inými. „Tolerancia je zločin, ak sa uplatňuje na zlo,“ povedal Thomas Mann, známy predstaviteľ nemeckej exilovej literatúry v čase nacizmu. Rovnako však platí, že hnev nie je najlepší vklad do produktívnej diskusie ani spolupráce. Je prirodzený, ale nemôže byť rozhodujúcou hnacou silou. Nájsť teda produktívnu rovnováhu medzi bojom so zlom, z oboch strán barikády, a schopnosťou navzájom sa počúvať a možno aj trochu pochopiť, to je jedna z tých ťažších výziev, pred ktorými stojíme. Pretože, aby sme nezabudli, produktívnu energiu tu potrebujeme v prvom rade, keďže táto krajina má stále tisíc nevyriešených problémov, ktoré reálne strpčujú život ľuďom na oboch stranách barikády, na strane „my“ aj „oni“.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.