Sobota: Ľubochňa - Studničná

V sobotu 27. mája sme sa plní chuti a túžby po dobrodružstve stretli na zastávke vlaku v Ľubochni celkom šiesti. Tentoraz to bolo aj genderovo vyrovnané, takže tri milé dámy a traja odvážni muži s veľkými batohmi a dobrou náladou. Najskôr však bolo treba doplniť posledné zásoby, keďže sme nečakali, že by v sobotu večer v Studničnej bol otvorený obchod. Zamierili sme teda chodníčkom vedľa železničnej trate do centra obce Ľubochňa. Obec je známa kúpeľmi a pre turistov azda nemusím pripomínať, že tu začína najdlhšia dolina smerujúca na hrebeň Veľkej Fatry - Ľubochnianska dolina.

Jej celková dĺžka je úchvatných 25 km a ak si ju chcete užiť v celej dĺžke a kráse, jednoznačne odporúčam bicykel. Ak však plánujete ísť pešo a na konci doliny pokračovať na hrebeň, nedá sa povedať nič iné, iba vám zaželať dobré topánky a veľa trpezlivosti. No a ísť tak dlhou dolinou pešo aj na jej koniec a potom späť do dediny, to si už vyžaduje takmer nadľudský výkon a potešenie z pochodu po asfalte. To my nevyhľadávame, tak sa radšej po nákupe vyberieme na opačnú stranu.

Za zmienku snáď ešte stoja dve veci - prvá je tá, že ráno o pol deviatej bolo takmer nemožné si dať niekde kávu, a druhá, pozitívnejšia je, že sa tu nachádza Pizzeria Eden s výbornou kuchyňou. Či si už dáte pizzu, alebo chutný burger, nechajte si určite miesto aj na výborné suflé… Je to krásna sladká bodka na záver. Avšak najskôr okolo obeda, takto ráno nie je určite otvorené. Keď sme nenašli žiadnu otvorenú kaviareň, tak sa nad našimi parťáčkami zľutovali v jednom malom bistre a priniesli im kávu, aj keď ešte bolo zatvorené. Vďaka ochotnej kuchárke si teda niektorí z nás dopriali kávu, ostatných čakal iba malý prípitok, aby túra dobre dopadla.

Naložili sme naše batohy na chrbty a prekročením hlavnej cesty spájajúcej Žilinu s Ružomberkom a železničnej trate sme sa konečne ocitli v lese. Keďže sa chodník pekne ukazoval pred nami, nechali sme ísť naše ženy vopred, alebo to ony sa vybrali rezkejším tempom, to už teraz nezistíme, ale keď sa nám stratili za zákrutou na chodníku s miestnou značkou a náš smer sa prudko točil vľavo, tak sme riešili hneď na úvod malé zablúdenie. Dievčatá našťastie nezašli ďaleko, a tak sa nám ich podarilo zavolať späť. Je jasné, prečo sa vybrali iným smerom. Ich kroky totiž smerovali po peknom chodníku, ktorý viedol takmer po rovine, avšak my sme ich naviedli na prudké stúpanie na prvý dnešný vrchol.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Chodník sa miestami strácal, nebolo zrejmé, kde je ďalšia značka, ale už sa našťastie nikto nestratil. Na ich obranu musím dodať, že odbočka na stúpanie hrebienkom na vrchol Havran bola naozaj ťažko odhaliteľná. Teraz začalo prvé prudšie stúpanie dnešného dňa, prechádzali sme od Ľubochne po žltej značke, ktorá nás viedla pomedzi pekné skalné útvary až na vrchol Havran (882 m). Výhľady z hrebeňa sa ukázali iba na niektorých miestach, pretože hrebeň, miestami ostrý ako britva, sa poväčšine tiahol lesom. Príjemným tempom sme sa onedlho dostali do sedla pod Ostrým.

Na tomto mieste sa k žltej značke pridala zelená, po malom oddychu sme pokračovali ďalej. Tu sme stretli prvých dvoch ďalších turistov, inak sme boli celý čas na hrebeni sami. Niekoľko desiatok metrov viedli obe značky rovnakým smerom, no neskôr sa zelená od žltej rozdelila. Na križovatke sme si odložili naše plné batohy a na vrchol Ostré (Ostrô, 1067 m) sme vyšli takpovediac naľahko. Krásne výhľady na údolie s Váhom pred nami, na opačnej strane sme sa mohli pokochať hrebeňom Hrdoša, kam budú o chvíľu smerovať naše kroky.

Na vrchole Ostré, sme si našli chvíľku na analýzy filmového sveta, s výsledkom, že nielen americká kinematografia, ale aj európska má veľa čo ponúknuť. Ešte dobre, že sme mali dnes pred sebou dosť pochodu, inak by sme filmovou debatou trávili čas možno aj dnes. Krásu vrcholu umocňovali výhľady na západnú stranu, kde sa v popredí vynímali vrcholy Šípa a Žaškovského Šípa a za nimi odhalil svoju nádheru hrebeň Krivánskej Fatry s dominantným Veľkým Rozsutcom a Stohom. Oči sa veru riadne kochali a naše turistické srdiečko a duša plesali. Bolo však treba pokračovať.

Zišli sme opäť na miesto, kde sme si nechali batohy, všetky sme našli k spokojnosti osadenstva v neporušenom stave, aj keď viacerí by boli radi, ak by sa boli batohy odľahčili a šliapali by sme tak naľahko ako pred chvíľou na vrchol. No ale nič pekné, ale ani to škaredé netrvá večne a opäť sme postupne naberali miernym stúpaním výšku a smerovali na hrebeni Hrdoša na jeho vrchol s rovnomenným názvom (950 m). V hrebeni sa nachádza viacero jaskýň, ale neskúmali sme, či je niektorá z nich voľne dostupná, predpokladáme však skôr, že nie. Stojí určite za to, prísť sa sem pozrieť so skúseným jaskyniarom a dozvedieť sa trošku viac. Na vrchole sme si opäť dopriali potešenie pre oči v podobe výhľadov.

Po chvíli sa ozvala takmer zúfalá sebakritika Jarmily:
„No som to ja ale pekne vybavila. Nový batoh a už je od živice. Ďakujem pekne.“

Ako sa môžete dovtípiť, boli na niektorých miestach použité aj iné slová, ale keďže chceme zachovávať isté dekórum, tak je jasné, že ich doslovne citovať nemôžem. Ak by dakto predsa len chcel presnejšiu citáciu, tak pri najbližšom stretnutí v lese ma kľudne oslovte a budem presnejší.

Chodníček hrebeňom nás priviedol k Hrdošnej skale a ku krásnej úžľabine, ktorou sa vďaka upevnenej reťazi dalo prejsť s plnými batohmi bez problémov. Tu sa treba trošku pristaviť, lebo kúsok nad chodníkom je veľké skalné okno, ktorým sa dá taktiež pomocou krátkych reťazí prejsť a ocitnete sa pri „lezeckom raji“ skalolezcov. Krásne zaistené cesty v skale a ešte sme mali šťastie na domácu lezeckú dvojicu, ktorá si vychutnávala výstup. Ak by bolo na mne, vedel by som pri nich stráviť celý deň, ale chýbala mi malá súčiastka výstroja - okuliare so zrkadlom, ktoré umožňujú pozerať sa na lezenie parťáka na skale bez zakláňania hlavy. Druhý člen lezeckého tímu ich mal, a ja som len tíško závidel, že ho nebolí krk, ako už pomaly začal bolieť nás.

Tak sme popriali veľa zdarov, dozvedeli sme sa aj pár bližších informácií a už nás čakal prudší zostup lesom smerom k lúkam nad Komjatnou. Slnko klesalo nižšie a nižšie, keď sme prešli cez Komjatnú smerom do Studničnej, kde sme plánovali nájsť priestor na spanie.

Až do tejto chvíle totiž nevedel nikto, kde budeme dnes večer spať. Objavili sa v Studničnej aj nejaké otázky či nevedia domáci, kde by sa dalo prespať, ale nikto nedal vhodnú radu či odporúčanie. Neistota z nočného spánku narastala, no ja som sa popod fúz usmieval. Na fotografickej mape som si totiž ešte doma našiel, že v pod skalou s názvom Sedem kostolov je malé futbalové a detské ihrisko a pri ňom by mala byť terasa na prespanie. Nikto mi neveril, no o chvíľu sa nám splnil tulácky sen.

Zastrešený priestranný altánok s osvetlením, vodou a elektrickou zásuvkou. Nič viac sme si nemohli v danú chvíľu želať. Jedine ak by sa našli postele a teplá perina. Na vyvýšenom stupienku sme sa poukladali vedľa seba do spacákov ako sardinky a ak by bolo trošku teplejšie v noci, tak by mi nič viac nechýbalo. Hviezdnatá noc a takto vybavený altánok nám poskytoval opäť priestor na krásne spomienky.

Keď sme rozprávania mali dosť a ozvala sa zima, tak sme zaliezli do spacákov a po chvíli sa z altánku ozýval iba spokojný chrupot unavených, no spokojných turistov.

Nedeľa: Studničná - Ružomberok

Ráno prišlo celkom rýchlo, lúče slnka zohrievali naše skrehnuté kosti, teda aspoň moje, ale chutné raňajky a ranná káva padli vhod. Naštartovali sme sa do nového dňa, a keď sme stihli všetky ranné potreby, bolo načase sa vydať ďalej. Hľadali sme ešte pokladničku alebo aspoň čísla účtu obce, na ktorý by sme mohli poslať príspevok za noc vo vybavenom altánku, no nemali sme šťastie. O to krajší bol hneď prvý ranný výstup do sedla pod Radičinou.

Tu sme si opäť nechali naše batohy a ľahkým krokom vystúpili na prvý vrchol dnešného dňa - Kečky (1139 m). Priamo pred nami sme videli celú trasu, ktorú sme prešli včera (Havran, Ostré a Hrdoš), a v pozadí sa opäť ukázala Malá Fatra.

Zišli sme dolu, batohy sme našli tam, kde sme ich nechali a pokračovali sme v nasadenom tempe na ďalší jednoduchý vrchol - Radičiná (1129 m). Tu sme sa viacerí ponorili do hlbokej filozofickej debaty o náboženstve a o rozdieloch vo vnímaní náboženských symbolov. Veru, miestami to bola zaujímavá debata a miestami trošku vážnejšia ako by sa na turistiku patrilo, a tak sa Jarmila pobrala prvá z vrcholu na ďalšiu púť. Vyzerala, že aj trošku nahnevaná, čo sa po chvíľke potvrdilo, avšak keďže nie sme typy, ktoré by sa dlho hnevali, tak po pár ďalších úsekoch bolo opäť všetko v poriadku.

To sme však ešte netušili, čo za bonbónik nás čaká na záver výletu. Pri prameni na Dubovských lúkach sme si dobrali vodu a dočerpali energiu pred najťažším výstupom počas týchto dvoch dní. Za zaujímavosť stojí, že práve pod lúkami, kde sme oddychovali, prechádza tunel budúcej severnej diaľnice D1.

To najťažšie, čo spomínam, je výstup na vrchol Čebrať (1054 m). Necelých 350 metrov nás čakalo, no netušili sme, že na niektorých miestach to bude riadna strecha. Na lúke sme sa ešte stretli s domácimi turistami, pričom jeden z nich, starší pán, nám moc neveril, že trafíme správnu výstupovú trasu, tak išiel pár sto metrov s nami. Porozprával nám ich turistické príbehy o Čebrati, kde tu spomenul medvede v okolí, ale že teraz sa nemusíme báť, lebo sa medvede nažrali...

No hlavne dámy sa po tejto informácii pozerali pozornejšie po lese, ale nestalo sa nič, čo by aspoň vzdialene pripomínalo medveďa s výnimkou pár stôp v blate na okraji lesa. Strmosť výstupu na niektorých miestach nás nútila chvíľami si pomáhať rukami, chvíľami veru aj na štyroch niektorí z nás išli, ale najviac nepríjemná bola predstava, kde by sme sa zastavili, ak by niekto z nás padol a strhol so sebou ďalších. 350 nastúpaných metrov na veľmi krátkom úseku sme našťastie bez úhony prekonali a keď sa pred nami objavila vrcholová plošinka s označeným vrcholu, tak sme vedeli, že to najhoršie máme za sebou.

Prechod z Čebraťa na Predný Čebrať, ktorý je hojne navštevovaný, bol vlastne v porovnaní s predchádzajúcim výstupom iba príjemnou nedeľnou vychádzkou. Posledné fotky na Prednom Čebrati, chvíľa oddychu a pomaly sme sa začali trúsiť na chodník, ktorý nás doviedol do Ružomberka na železničnú stanicu. Mali sme ešte chvíľu času, tak sme v malej kaviarni kúsok od stanice bilancovali uplynulé dva dni.

Zhodnotenie

Dva dni ubehli ako voda, počasie nám prialo až moc, krásne slnečno, bez dažďa a vetra, naozaj sme si nemohli priať príjemnejšie počasie. Krásne výhľady, samota v lesoch, krásne údolia, pekné výstupy na rad vrcholov a miestami poriadna divočina, nám vytvorili skvelú kulisu na májový víkend.

Ak budete hľadať menej vychodené chodníčky a krásne lesné zákutia, neváhajte a vyberte sa na miesta, o ktorých som vám práve rozprával. Tak sa netreba báť a pridajte sa na túru v Šípskej Fatre alebo aj na ďalších krásnych miestach, kde to nie je až tak o komercii, ale hlavne o zážitkoch a prírode.

Ak by vám nestačili pre inšpiráciu moje slová, môžete si pozrieť z výletu video, ktoré pripravuje parťák Peťo. Ak by ste si chceli pozrieť viac videí z prírody, neváhajte a navštívte jeho kanál na Youtube - Po horách s Peťom.

Horám zdar, priatelia.

Účastníci: Miloš, Peter, Stano, Jarmila, Eva, Ľubica

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek