Výprava na planétu mužov: reportáž z bojov na nultej línii pri Bachmute
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Prichádzame nadránom, kým našu polohu neodhalí denné svetlo. Vraciame sa napoludnie, skôr ako dorazí ruské letectvo.
Vo Ľvive sa zastavím takmer pri každej ceste na východ, no istú zvláštnosť som si všimol až teraz. Mesto je plné žien; mužov je výrazne menej. V kaviarni ma ráno obsluhujú dievčatá a všetky zákazníčky sú takisto ženy. Ovládli obchody, reštaurácie aj priechody pre chodcov.
Význam tohto javu zrejme v krajine zachvátenej vojnou netreba vysvetľovať. Ich manželia, priatelia, bratia, synovia a otcovia sú mŕtvi, naďalej bojujú alebo utiekli do západných krajín pred mobilizáciou.
Som zvláštnym prostredníkom medzi týmito dvoma svetmi: medzi životmi osamelých mužov a ich osamelých žien. Ženy stretávam doma či tu, v pokojnom zázemí západnej Ukrajiny. Ešte pred odchodom som navštívil Viktóriu, ktorá žije na Slovensku so svojimi rodičmi a mačkami. Utiekla z Mykolajiva na začiatku invázie a odvtedy sa tam nevrátila.
Jej snúbenec a môj priateľ Oleg zostal tam. Už viac ako dva roky sa vidia len cez mobil. Smutnou iróniou osudu tak každého z nich stretávam častejšie, ako sa oni stretávajú navzájom. Potichu za sebou smútia na diaľku. Ja ich utrpenie, naopak, sledujem v priamom prenose pri každej ceste.
Kým som vo svete žien, nosím civilné šaty. Na raňajky pijem čerstvý džús, vychutnám si hrianku s omeletou a avokádom a trpezlivo čakám vo veľkomestskej zápche spolu s ostatnými autami. Ešte pár hodín pokoja. Potom si oblečiem vojenské handry, na predné sedadlo zavesím balistickú vestu a prilbu a pripravím si suchý proviant. Vyrazím na územie mužov.
Poslednú ženu som stretol kdesi v Družkivke. Mala okolo štyridsiatky a stopovala pri ceste. Tých pár kilometrov do prifrontového mesta Kosťantynivka som sa jej zvedavo vypytoval, prečo ešte neutiekla. Vraj, načo? Veď to tu nie je také zlé. Prekvapene som zažmurkal.
Nachádzali sme sa nejakých desať kilometrov od frontu a ruské rakety sem dolietajú takmer každý deň. Naozaj to nie je také zlé? Žena pokrčila plecami. Nejako bude.
Zbierka pre Gruzínsku národnú légiu: Game of Masks
Túto kampaň organizujeme na podporu našich priateľov z jednotky Gruzínska národná légia (https://georgianlegion.com.ua/), ktorá bojuje proti okupantom na Ukrajine a od ktorej máme oficiálny mandát na organizovanie finančných zbierok na Slovensku.
Ide o šiestu kampaň pre Gruzínsku národnú légiu, predchádzajúcich päť kampaní bolo úspešných, podarilo sa získať celkovo 144 940 € a boli zrealizované. Vieme veľmi jasne preukázať, akým spôsobom využívajú jednotky Gruzínskej národnej légie techniku, ktorú ste im pomohli získať.
Naozaj nepočula, že o pár mesiacov to tu možno padne do ruských rúk, no ešte predtým sa jej mesto zmení na kopu ruín, tak ako neďaleký Bachmut? Opäť pokrčila plecami. O tom nič nevie. Chodí do práce, do obchodu a domov. Vojne nerozumie. Keď ju vyložím pri dome, poďakuje a náhlivo odíde.
Neviem, koho z nás dvoch rozhovor vydesil viac. Ľudí z Donbasu už poznám dosť dobre. No vždy ma znovu a znovu udivuje, ako sa mnohí dokážu odovzdať osudu bez akejkoľvek iniciatívy čosi zmeniť, a keď nič iné, aspoň si zachrániť život. Ženu som takisto vystrašil. Myslím, že oľutovala, že ku mne nasadla. Hádam by radšej išla pešo, aby nemusela počúvať, že všetko, čo sa okolo nej posledné mesiace deje, nie je len akási virtuálna realita, ktorá sa možno týka ostatných, no jej osobne nie.
Na okraji Kosťantynivky ma privítajú vojaci. Ubytovali ma u seba na základni. Je
