Skeptikov sprievodca Fenoménom: Časť devätnásta – Konferencia Sol Foundation – Neidentifikované anomálne fenomény a spoločnosť (časť druhá)
Dnešný príspevok sa bude zaoberať druhou polovicou prezentácií na tému UAP a NHI (iná ako ľudská inteligencia), ktoré odzneli na konferencii Sol Foundation vlani na jeseň na Stanfordskej univerzite, no nebude úplný. Dôvody pre jeho neúplnosť uvediem na záver. Diapazón príspevkov, ktoré tu uvediem bude pomerne široký, no kolektívne sa venujú najmä problematike oficiálneho zverejnenia (disclosure) existencie UAP a nevyhnutne aj NHI a jeho dopadu na svetovú populáciu.
…
Prvým diskutujúcim, ktorého si dnes predstavíme je veľmi kontroverznou postavou. Je ňou Harold (Hal) Puthoff, PhD. Puthoff sa narodil v roku 1936 a vyštudoval na Floridskej univerzite a neskôr si urobil doktorát na Stanforde a špecializoval sa na lasery. Je veľmi erudovaným teoretickým a experimentálnym fyzikom a v súčasnosti pôsobí vo svojej vlastnej spoločnosti Earthtech International, ktorú vlastní so svojím dlhoročným kolegom a priateľom Ericom Davisom, PhD., o ktorom si zaručene povieme v blízkej budúcnosti. Puthoff sa počas svojho života venoval veľmi pestrej škále záujmov, od klasickejšej elektrodynamiky, cez hraničnejšie veci, ako sú možnosti antigravitačného pohonu alebo extrakcia energie z kvantového vákua (zero-point energy), až po jeho 20-ročnú spoluprácu so CIA na Projekte Stargate, kde na Stanfordskom výskumnom inštitúte (SRI) skúmali, pre nedostatočnú slovnú zásobu slovenského jazyka musím použiť slovo, „jasnovidectvo“ (angl. remote viewing), a teda údajnú schopnosť niektorých jedincov „vidieť“ zvolené miesto, niekedy aj vo zvolenom čase, prostredníctvom svojej mysle. Projekt Stargate je zajačia nora, do ktorej nie som vonkoncom pripravený skočiť a ak ste o tom dodnes ešte nepočuli a príde Vám to ako totálna hovadina, úplne to chápem, avšak sú tu pomerne silné indikácie, že na tom niečo môže byť a jednou z nich je, že americká vláda do tohto programu vlievala nemalé peniaze počas dvadsiatich rokov. Podľa niektorých ľudí tento program však stále trvá. Sľubujem Vám, že aj k tomuto sa časom dostaneme. Každopádne každý jeden z rozličných záujmov Hala Puthoffa má jedno spoločné, a to, že všetky jeho oblasti výskumu sú do väčšej či menšej miery previazané s Fenoménom.
Diskusia s Puthoffom na konferencii Sol bola zameraná na krátky exkurz do rozličných vládnych programov, ktoré sa, napriek neustálemu tvrdeniu americkej vlády, že ich UFO nezaujímajú, zaoberali ich skúmaním. Puthoff spomenul už známe programy, ako Sign, Grudge a Blue Book.
Následne sa rozhovoril o čase, keď americká vláda v minulosti zvažovala oficiálne zverejnenie existencie UAP. V tom čase Puthoffa kontaktoval „think tank“ z Washingtonu D.C. a pozvali ho na konferenciu, kde bolo 15-20 ľudí z armády, CIA, DIA (spravodajská služba Ministerstva obrany – DOD) a biznisu. Konferencia sa začala otázkou či by mala americká vláda oficiálne zverejniť existenciu UAP, ako aj to, že Spojené štáty, Rusko a Čína majú k dispozícii havarované objekty UAP. Účastníci konferencie dostali za úlohu urobiť zoznam všetkých oblastí, ktoré by boli takýmto oznámením zasiahnuté a priradiť k nim škálu od +9 do -9 v závislosti od toho, či by bol dopad na nich pozitívny alebo negatívny. Do siahodlhého zoznamu podávali veci ako svetový akciový trh, náboženstvá, politika, a pod., a následne sa rozdelili do niekoľkých skupín. Puthoffova skupina bola na začiatku väčšinovo naklonená priznaniu existencie Fenoménu, no napriek tomu im v konečnom dôsledku vyšlo záporné číslo. Nešlo ani tak o to, že tie dopady na rozličné oblasti by boli zväčša negatívne, pretože individuálne by bolo možné jednotlivé oblasti manažovať. Účastníci tohto stretnutia zistili, že najväčší problém bol v tom, že takéto verejné ohlásenie by destabilizovali všetky aspekty svetovej populácie naraz, a to zvládnuteľné už veľmi nie je.
Následne Puthoff hovoril aj o tom, ako sme sa vlastne dostali do súčasného stavu verejnej diskusie o Fenoméne. V roku 2008 sa totiž americkí senátori Reed, Stevens a Inuae (všetci členmi skupiny Gang of Eight – recipienti všetkých, aj tých najprísnejšie utajovaných informácií americkej vlády) postarali o to, aby DIA založila program na skúmanie UAP, ktorý sme si už spomenuli v minulom príspevku a o ktorom si povieme podstatne viac trochu neskôr – AAWSAP. Organický vývoj udalostí od roku 2008 nás teda po 16-tich rokoch nemalého úsilia doviedol až do tohto bodu.
…
Ďalším príspevkom na konferencii Sol bola prezentácia bývalého vysokopostaveného kontraadmirála (angl. rear admiral), Timothyho Gallaudeta, PhD., pod názvom „Apatia americkej vlády je prípadom zle usporiadaných priorít“.
Gallaudet bol v americkom námorníctve 32 rokov, počas ktorých slúžil na množstve lodí a bol súčasťou mnohých vládnych organizácií. V súčasnosti pracuje pre vládnu NOAA (Národný úrad pre oceán a atmosféru) a je členom organizácie založenej bývalým špičkovým pilotom Ryanom Gravesom, ktorý spolu s Gruschom vypovedal pred Kongresom, Američania za bezpečný vzdušný priestor (ASA), ako aj projektu Galileo Aviho Loeba.
Gallaudet sa v rámci svojho príspevku najprv venoval tomu, ako sa do problematiky UAP dostal a jeho príbeh je vskutku zaujímavý a dokladá ďalší z kúskov do tejto zložitej skladačky. V rokoch 2014-2015 bol Gallaudet ako jednohviezdičkový admirál zodpovedný za veľké cvičenie amerického námorníctva na východnom pobreží Spojených štátov, ktorého súčasťou bola aj lietadlová loď USS Roosevelt, na ktorej v tom čase pôsobil aj Graves. Počas cvičenia dostal Gallaudet od jedného z kapitánov email na utajenej sieti námorníctva, ktorý mal v hlavičke napísané „Urgentné! – problém s bezpečnosťou vo vzduchu“. V emaily sa písalo: „ak niekto viete, čo sú tieto veci, okamžite mi to dajte vedieť. Vo vzduchu s nimi máme mnoho situácií, kedy takmer došlo k zrážke a budeme musieť zrušiť celé cvičenie“. Súčasťou tohto mailu bola príloha nám už známeho videa „Go Fast“. Viete, toho, ktoré NASA a najnovšie aj Kirkpatrick označili za kombináciu balóna a paralaxu. Ak to teda skutočne tak je, v tom prípade je americké námorníctvo úplne diletantské, pretože chcelo zrušiť námorné cvičenie, ktoré stálo milióny dolárov, kvôli balónom všakovakého tvaru. Gallaudet zároveň podotkol, že nasledujúci deň bol email zo siete zmazaný, čo je veľmi zvláštne.
V súčasnosti sa Gallaudet venuje najmä skúmaniu USO, teda neidentifikovaným ponoreným objektom. Momentálne je podľa jeho slov v procese kompilácie dát, ktoré pochádzajú skutočne z celého sveta, a to konkrétne z východného a západného Tichého oceánu, Mexického zálivu, Karibiku, Stredozemného mora, Indického oceánu a Atlantického oceánu. V rámci tohto svojho úsilia sa sústreďuje na hľadanie fondov pre dôkladné mapovanie oceánskeho dna, ako aj hľadanie anomálnych čŕt v už zmapovaných dátach, ktorú sú dostupné. V rámci toho spomenul veľmi zaujímavý príklad takejto anomálnej črty. V roku 2021 oceánograf Victor Vescovo testoval nový sonar pri pobreží Kalifornie. Gallaudet mu poslal súradnice neďalekého miesta, odkiaľ bolo hlásených mnoho prípadov USO. Vescovo túto lokalitu zmapoval so svojím novým sonarom a našiel geologický prvok, pre ktorý Gallaudet zatiaľ nenašiel realistické vedecké vysvetlenie. Na morskom dne našli obrovský trojuholníkový výrez vrchnej časti morského dna o veľkosti asi 1 km, ktorý presne zapadá do diery vzdialenej 2 km od miesta nálezu. Ďalším krokom je uskutočniť expedíciu, ktorá k tomuto miestu vyšle podmorský dron.
K zdanlivej apatii americkej vlády v riešení problematiky Fenoménu prostredníctvom DOD povedal Gallaudet len toľko, že v súčasnosti sú rozkazy naklonené smerom k nepriznaniu existencie UAP/NHI.
…
Ďalším prezentujúcim bol Jairus Victor Grove, PhD., profesor na Havajskej univerzite v Manoe. Grove má doktorát z medzinárodných vzťahov z Johns Hopkinsovej univerzity a v súčasnosti pôsobí na havajskom Výskumnom centre pre štúdium budúcnosti, na ktorom sa venuje dátovej analýze a hodnoteniu rizík spojených s globálnym vojenským konfliktom. Jeho prezentácia bola veľmi zaujímavá a plynule nadväzovala na ďalšiu prezentáciu o Zákone o zverejnení neidentifikovaných anomálnych fenoménov z roku 2023 (UAPDA), o ktorej si obšírnejšie povieme o malú chvíľu.
V rámci svojej prezentácie s názvom „Preplnená obloha: O znížení atmosférických a orbitálnych rizík v období neistoty“ sa Grove sústredil na zhodnotenie rizík, ktoré so sebou nevyhnutne prinášajú UAP vo všetkých troch doménach (vesmír, vzduch a voda). Pýta sa na to, s čím máme dočinenia, prečo práve teraz a aké to má v rámci bezpečnosti implikácie?
Prečo sú teda najmä nebo a iné domény preplnené? Grove hovorí, že ak do rovnice všetkého, čo lieta napr. vo vzduchu (komerčné a vojenské lietadlá, balóny, drony, atď.) pridáme aj UAP, a teda rapídne sa pohybujúce objekty, ktoré je schopné len zriedkavo zachytiť radar (v prípade vody sonar), máme na krku obrovský bezpečnostný problém. Keďže objektívne žijeme v dobe, kde panuje veľmi nízka dôvera, a to na domácej aj medzinárodnej úrovni (na Slovensku o tom vieme svoje), zvyšuje sa riziko, že v dôsledku akejkoľvek kolízie, trebárs lietadla s UAP, môže vzniknúť vážny medzinárodný incident, ktorý by mohol vyústiť do veľkého konfliktu, prípadne až do svetovej vojny. Dôvodov na to je hneď niekoľko: 1. medzinárodná súťaživosť – vojenské provokácie najmä zo strany Ruska a Číny pod morom, vo vzduchu a vo vesmíre; 2. medzery v sledovaní za pomoci senzorov – UAP nie je vždy možné zachytiť senzormi a navyše spojenci si medzi sebou tieto informácie nezdieľajú dostatočne; 3. proliferácia – rapídne zvyšovanie komerčnej a vojenskej premávky najmä vo vzduchu; 4. body 1.-3. v rámci vesmíru + veľké množstvo vesmírneho odpadu. K tomu si dovolím doplniť bod 5., a tým je nevedomosť verejnosti ako takej a väčšej časti bezpečnostného aparátu kľúčových veľkých štátov ohľadom možnej existencie UAP a ich narušovania suverénneho priestoru jednotlivých krajín. Týchto päť bodov vytvára dokonalé podhubie na konflikt, ktorý by nemusel byť nutne vyprovokovaný žiadnou z krajín na Zemi.
V ďalej časti svojho príspevku sa Grove venoval aj implikáciám oficiálneho zverejnenia existencie NHI na svetovú populáciu a na základe prediktívneho modelovania a dátovej analýzy dospel k štyrom základným scenárom, ktoré sa ale, vopred upozorňujem, nečítajú úplne ľahko. V súčasnosti sa totiž nad zverejnením existencie NHI premýšľa v intenciách geopolitiky, namiesto toho, aby sme nad tým premýšľali v intenciách funkcionality. Znamená to, a na krokoch AARO a DOD je to nádherne vidieť, že momentálna paradigma sa točí okolo toho, že sa nič nedeje a celé je to vymyslené, v nádeji, že táto debata utíchne. Podľa Grovea by ale ideálna paradigma mala vyzerať tak, že sa pokúsime vyhnúť veľkým a konzekventným vyhláseniam a otázkam (napr. čo sú UAP/NHI?) a namiesto toho sa sústredíme na partikulárnejšie problémy a vzájomné vzťahy. Nech sa ale udeje čokoľvek, Grove predikuje, že celková paradigma zverejnenia existencie NHI s najväčšou pravdepodobnosťou fragmentuje svetové spoločenstvo do nasledujúcich podôb: a) my vs. vlády, b) vlády vs. vlády, c) my vs. NHI. Tu treba podotknúť, že zverejnenie existencie UAP môže byť aj spontánne, pretože ak tu NHI skutočne s nami sú (a plurál tu používam schválne), ide o inteligenciu(e), ktorá má vlastnú vôľu, a teda sa môže jednoducho rozhodnúť ukázať sa ľudstvu sama. Vychádzajúc z tejto bazálnej perspektívy teda Grove predikuje nasledujúce štyri možné budúcnosti:
- Budúcnosť kolapsu – veľká katastrofa: veľké udalosť spojená s UAP sa odohrá v teritoriálnom priestore nejakej svetovej mocnosti. Napr. UAP zničí špionážny satelit mocnosti a tá nebude vedieť, že išlo o UAP. To by bolo danou krajinou vnímané ako nepriateľský akt od nejakej z jej znepriatelených mocností, čo by mohlo viesť v veľkému konfliktu, prípadne k nukleárnej výmene.
- Disciplinovaná budúcnosť – UAP sa zrazí napr. s komerčným lietadlom, satelitom, a pod. V takomto prípade by to mohlo viesť k ešte väčšej a hlbšej erózii dôvery medzi krajinami a neskôr aj k veľkému konfliktu.
- Transformačná budúcnosť – a) asymetrické zverejnenie existencie UAP: jeden štát sa rozhodne zverejniť všetko, čo vie o UAP/NHI. To by viedlo k zvýšeniu medzinárodnej súťaživosti, zvýšeniu konšpiračných teórií a k narastajúcej úrovni nedôvery. Celé by to viedlo k bezpečnostnej dileme, ktorá by spočívala v predpoklade, že daný štát má vo svojom arzenáli spôsobilosti odvodené od technológie UAP (pohon, neviditeľnosť, zbraňové systémy, a pod.).; b) UAP/NHI sa sami rozhodnú ukázať sa ľudstvu: to by mohlo viesť k u konfliktom medzi štátmi, nemali by sme žiadne diplomatické styky s NHI, predpokladali by sme, že UAP majú lepšie technologické kapacity a sú teda a priori hrozbou, čo by zasa vyvolalo paniku v populácii.
- Netransformačná budúcnosť – budeme pokračovať v súčasnom statuse quo, a teda budeme mať časté správy o pozorovaniach UAP, prevažne rozmazané videá a fotografie (ostré najskôr drží DOD alebo DOE) takýchto stretov, ktoré sa dejú v teritóriách rozličných krajín (úplne čerstvo napr. Langley AFB). To bude mať za následok zvyšovanie napätia medzi krajinami a povedie ku zbrojeniu vo vesmíre (čo sa už aj pomaly začína).
Konečný záver Grovea je teda to, že či sa už existencia UAP/NHI potvrdí alebo nie, nečakajú nás žiadne pozitívne hypotetické budúcnosti. Viem, je to depresívne čítanie a ďalej to nebude o mnoho lepšie, no po nasledujúcich dvoch konferenčných príspevkoch o UAPDA si spravíme krátku prestávku na reflexiu týchto analýz a tak, ako sa to zvykne v televíznom spravodajstve robiť, Vám na záver poskytnem aj nejaké pozitívne postrehy (obrázky sa do formátu tohto blogu dať nedajú, teda zvieratká nebudú).
…
Jedným z najočakávanejších príspevkov konferencie Sol bol príspevok s názvom „Schumerov dodatok a kontrolované priznanie existencie UAP/NHI“ (v texte sa ďalej budú nachádzať dva termíny: 1. controlled disclosure (CoD), 2. catastrophic disclosure (CaD) – keďže ide o presné termíny, budem používať uvedené skratky). Príspevok predstavil plukovník Karl E. Nell, ktorého meno sa po prvý krát verejne objavilo vo vôbec prvom článku o Davidovi Gruschovi v publikácii The Debrief, kde Nell označil Gruscha ako človeka s integritou „bez akýchkoľvek pochybností“ a uviedol aj, že „jeho tvrdenia o existencii globálnych pretekov v zbrojení ukrytých pod rúškom tajomstva, ktoré sa po dobu osemdesiatich rokov sústredili na reverzné inžinierstvo technológií neznámeho pôvodu, sú v zásade správne, ako je aj nevyhnutné uvedomenie si, že aspoň časť z týchto technológií neznámeho pôvodu je odvodených od inej ako ľudskej inteligencie“.
To, čo bezpochyby robí z Nella človeka, ktorého v jeho tvrdeniach treba brať veľmi vážne je jeho životopis. Nell je kariérnym príslušníkom americkej armády a v rámci svojej činnosti pracoval pre: 1. Vesmírne velenie Spojených štátov v Európe, 2. Bell Laboratories, 3. Lockheed Martin, 4. Obrannú spravodajskú agentúru (DIA), 5. Northrop Grumman, 6. Národný prieskumný úrad (NRO) 7. US Army Reserves, 8. AFRICOM, 9. Army Future Command. Skrátka, ak je niekto, kto by o Fenoméne v spojitosti s americkou vládou a jej štruktúrami niečo vedel, je to Karl Nell.
Treba mať na pamäti, že Nellova prezentácia sa celá točí okolo UAPDA a bola predstavená na jeseň 2023, teda pred tým, než, ako už dnes vieme, UAPDA zastavili v Snemovni reprezentantov. Tento rok sa pokúsia UAPDA pretlačiť opäť, takže vôbec nejde o mŕtvu legislatívu.
UAPDA vznikol v dôsledku verejnej podpory po tom, čo, ako už vieme, v roku 2017 vyšiel článok v The New York Times, pred verejnosť sa postavil David Fravor, Ryan Graves, David Grusch a množstvo iných, čo nakoniec viedlo k posunu verejnej mienky a k spoločenskej legitimizácii a čiastočnej destigmatizácii témy Fenoménu.
Nell v úvode prezentácie zdôrazňuje, že dvaja ľudia zo šiestich, ktorí sú predkladateľmi alebo spolupredkladateľmi tejto legislatívy sú členmi Gang of Eight (Schumer a Rubio). Tento útvar v rámci Kongresu pozostáva z ôsmych popredných členov Kongresu, ktorí sú recipientmi tých najutajovanejších informácií v rámci amerického spravodajského a vojenského aparátu a informovať o tom ich má priamo prezident Spojených štátov. Tento útvar vznikol po tom, čo tzv. Churchova komisia v Kongrese vyšetrovala zapojenie CIA, FBI, NSA a IRS do protiprávnych spravodajských aktivít týchto vládnych aparátov, ktoré boli vykonávané na amerických občanoch, ako aj občanoch a vedúcich predstaviteľoch iných krajín. Táto komisia odkryla a zverejnila šokujúce programy, ako napr. MKULTRA, COINTELPRO, Family Jewels alebo SHAMROCK. Keďže nemám dôvod sa do týchto programov púšťať, ak ich nepoznáte, tak Vám ich odporúčam aspoň prebehnúť na Wikipédii, pretože ide o šialené veci. Čo je ale v našom kontexte dôležitejšie je to, že Churchova komisia dostala mandát od Kongresu vyšetrovať zvrátenosti americkej spravodajskej komunity (v opačnom prípade by sa táto komunita vyšetrovala sama a dopadlo by to tak, ako nedávna správa AARO), na ktorého základe sa neskôr vytvorila skupina Gang of Eight preto, aby mal Kongres permanentný dohľad nad vládnymi inštitúciami. V súčasnosti sa v rámci UAP niektorí predstavitelia Kongresu usilujú o vytvorenie komisie na báze tej Churchovej, no neustále ich niekto blokuje, teda som zvedavý čo z toho bude.
Nell ďalej pokračoval zdôvodnením potreby prijať UAPDA a argumentoval nasledujúcimi bodmi: 1. potreba zachovať a centralizovať záznamy o UAP; 2. potreba zverejniť všetky záznamy o UAP; 3. vyžiadať si vymáhateľný, nezávislý a zodpovedný proces verejného CoD; 4. FOIA (Zákon o slobodnom prístupe k informáciám) je nedostatočný, pretože; 5. mnohé záznamy o UAP sú z neho vyňaté, keďže spadajú pod Zákon o atómovej energii z roku 1954; 6. nedostatočná legislatívna a exekutívna kontrola nad utajenými programami; 7. CoD je nevyhnutné pre otvorený výskum a vývoj, prevenciu technologického prekvapenia zo strany znepriatelených mocností a podporu verejného záujmu.
Tu sa na moment zastavme a trochu bližšie sa pozrime na bod č. 5. Zákon o atómovej energii z roku 1954 je v rámci tejto problematiky kľúčový, pretože predstavuje obrovskú prekážku pre to, aby sa ktokoľvek dostal k záznamom o UAP. Tento zákon totiž vytvára separátnu líniu tajných dokumentov (a pravdepodobne aj objektov), o ktorých si nie je možné vyžiadať žiadne informácie prostredníctvom procesu FOIA, ako aj prostredníctvom väčšiny bezpečnostných previerok. Zároveň má podivne široký záber vecí, ktoré pod neho spadajú, a to konkrétne všetko, čo vydáva akúkoľvek formu rádioaktívneho žiarenia vyššiu ako je norma. Keďže pod tento zákon spadajú nevyhnutne aj nukleárne zbrane a úplne všetko, čo sa s nimi spája, je prakticky nemožné sa k nim dostať. Ak si letmo spomeniete na množstvo prípadov, ktoré som v tomto blogu popísal, iste sa Vám vybaví hneď niekoľko z nich, kedy bola v súvislosti s UAP nameraná aj radiácia. To by z nich automaticky robilo predmet spadajúci pod tento zákon a zároveň suverénnu doménu Ministerstva energetiky (DOE). Presne toto je dôvod, prečo ste sa mohli stretnúť s tým, že sa DOE v súvislosti s UAP tak často skloňuje. Späť k prezentácii…
Nell ďalej porozprával viac o jednej z provízií UAPDA, pod názvom „Eminent domain“, teda vyvlastnenie, s ktorou majú podľa všetkého niektoré súkromné spoločnosti pre letectvo a kozmonautiku veľký problém, pretože ak by bola schválená nedopadlo by to pre nich dobre. Hneď to vysvetlím na príklade. Predstavte si, že by dekády dozadu havaroval nejaký objekt neznámeho pôvodu a dostal by sa do rúk americkej vlády. Keďže vláda podlieha rozličným formám verejnej kontroly, správne by usúdila, že by sa toto tajomstvo mohlo jednoduchšie dostať na verejnosť alebo do rúk nepriateľov Spojených štátov (pamätajte, je Studená vojna), a tak šikovne urobí dve veci. Tá prvá je, že keďže už aj tak vytvorila atómové zbrane a ten objekt môže tiež vyžarovať rádioaktívne žiarenie, urobí nový systém klasifikácie informácií, ku ktorým sa takmer nikto nedostane. Zároveň tento objekt dá na analýzu a nariadi jeho reverzné inžinierstvo jednej alebo dvom súkromným spoločnostiam, ktoré sa zaoberajú letectvom. Povedzme, že ich dostane Lockheed a Northrop. Prejde mnoho času a týmto dvom spoločnostiam sa na objekte nepodarí urobiť veľký pokrok. Alebo aj áno. Možno sa im podarí sem-tam niečo vytvoriť a integrovať to do konvenčných lietadiel. Možno sa im aj podarí vytvoriť nejaký prototyp UAP s pokročilou formou pohonu. Ako však plynie čas, na verejnosť sa dostane čoraz viac indícií, že americká vláda alebo tie spoločnosti niečo majú a tlak stúpa. Potom sa z ničoho nič na scéne objaví veľmi vplyvný senátor a navrhne zákon, ktorý umožní tým súkromným spoločnostiam UAP odobrať. Čo sa stane potom? Po prvé, tieto dve spoločnosti budú verejnosťou doslova zlynčované za to, čo skrývali. Po druhé, a čo je pre vrcholových manažérov ešte horšie, monumentálne to zakolíše s akciami spoločností. Po tretie, čo je už nočnou morou každého manažéra, iné spoločnosti, ktorým táto obrovská konkurenčná výhoda v podobe UAP vládou nebola poskytnutá, sa budú s týmito spoločnosťami, o vláde nehovoriac, úplne právom súdiť o astronomické sumy peňazí. Presne pre toto bola provízia v UAPDA o vyvlastnení tým najväčším tŕňom v oku súkromných spoločností a to je dôvod, pre ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou (spolu s DOD) mimoriadne agresívne lobovali v Kongrese proti tejto legislatíve.
Nell ďalej predstavuje pre a proti v rámci priznania existencie UAP/NHI, ktoré zhrniem nasledovne – Proti: 1. národná bezpečnosť (chránenie informácií pred nepriateľmi, chránenie ľudí pred sebou samými), 2. chýbajúci plán (zámery NHI sú neznáme, nový druh fyziky/technológií by mali neanticipovateľné dopady), 3. spoločenský rozvrat (vzdor voči zaužívaným štruktúram autority, dvojitý ontologický šok – existencia NHI + bezbrehé klamstvo vlády), 4. finančná nestabilita, 5. potenciál tajných dohôd s NHI, 6. trestná činnosť a porušovanie občianskych a ľudských práv zo strany tých, ktorí to držali v tajnosti; Pre – 1. morálne právo (existencia NHI nie je informácia patriaca vláde, ľudia majú právo poznať svet ako taký, vláda je tu pre ľudí a nie naopak, prinavrátenie verejného dohľadu nad problematikou), 2. zabrániť CaD, teda totálnej katastrofe z pohľadu Spojených štátov (manažovanie rizík prostredníctvom CoD), 3. prevencia straty technologickej dominancie (existujú indikácie, že Spojené štáty prehrávajú tieto preteky v zbrojení; kompartmentalizácia zamedzuje riadnemu výskumu a vývoju, ako aj náboru tých najlepších profesionálov). Nell považuje za CaD to, že by to urobila buď iné veľmoc alebo samotná NHI, pretože Spojené štáty by prišli o možnosť ako-tak efektívne manažovať jeho dopady.
Záverom prezentácie Nell predstavil plán CoD, ktorý je veľmi zaujímavý. Pozostáva z nasledujúcich fáz: Fáza 0: prípravná fáza – udalosti od AWWSAP, cez AATIP, článok v The New York Times, až po vytvorenie predchodcu AARO, teda UAPTF (UAP Task Force, ktorí odviedli kus dobrej práce).; Fáza 1: demonštrovať existenciu UAP; Fáza 2: korelácia dát; Fáza 3: charakteristika UAP; Fáza 4: určenie pôvodu UAP; Fáza 5: Kontakt. V súčasnosti sme teda v dôsledku toho, že UAPDA neprešlo zatiaľ vo Fáze 0. Ostáva len dúfať, že ak je zverejnenie existencie Fenoménu skutočne nevyhnutné, bude to postupné a nie nárazové, a zároveň, že to urobia Spojené štáty, pretože v opačnom prípade máme veľký problém.
…
Posledný, a zároveň komparatívne najoptimistickejší z ľudí, ktorí sa na konferencii Sol k problematike zverejnenia existencie NHI vyjadrili je Christopher Mellon, ktorý hovoril o potenciálnych dôsledkoch zverejnenia existencie Fenoménu.
Christopher Mellon bol tým, kto spolu s Luisom Elizondom priniesol v roku 2017 do The New York Times informácie o programoch AAWSAP a AATIP, ktorých úlohou bolo skúmanie UFO. Pred tým pôsobil Mellon v americkej vláde, konkrétnejšie pôsobil takmer 20 rokov v rámci štruktúr americkej spravodajskej komunity. Zastával pozície ako riaditeľ menšinového štábu Senátnej spravodajskej komisie alebo zástupca ministra obrany pre spravodajstvo. Ide teda o človeka, ktorý má tie najvyššie bezpečnostné previerky a je o utajovaných vládnych programoch informovaný minimálne rovnako dobre ako senátne výbory pre spravodajskú komunitu.
Mellon sa na začiatku svojej prezentácie rétoricky opýtal na to, ako sa vôbec môžeme rozhodnúť, či existenciu UAP/NHI máme zverejniť, keď ohľadom tejto problematiky nemáme všetky fakty. Keďže nemáme k dispozícii dostatok informácií, takáto udalosť by mohla viesť k vystrašeniu globálnej populácie a k jej paralýze. Ďalším z problémov je aj ten, že sa veľmi málo hovorí o vlastnej vôli a o možných intenciách NHI. Mohlo by oficiálne zverejnenie jej existencie zmeniť jej správanie voči nám?
Prečo sa teda Mellon prikláňa ku CoD? Odpoveď na to tkvie v príčine jeho angažovania sa v tejto téme. Mellon sa do toho totiž dostal tak trochu vynútene. Ako vysokú štátny úradník z prostredia spravodajskej komunity sa k nemu neustále dostávali správy o prienikoch neidentifikovaných objektov do citlivých vojenských zariadení (aj nukleárnych) a cvičných priestorov Spojených štátov, ako aj iných svetových mocností. Keďže armádni a spravodajskí predstavitelia neboli schopní determinovať pôvod týchto objektov a kvôli existujúcej pervazívnej stigme, ktorá sa s UFO spájala, sa takéto správy väčšinovo buď vôbec nedostali vyššiemu veleniu alebo ak aj áno, velenie to zhodilo zo stola ako blud, resp. to ututlalo. Mellon sa obával, že táto hrozba predstavuje pre národnú bezpečnosť Spojených štátov obrovský problém, ktorého potenciál prirovnal ku kombinácii dvoch neslávne známych incidentov: Pearl Harbor a 11. september. Útoku na Pearl Harbor bolo totiž možné predísť, no spravodajské informácie, ktoré pred ním varovali, neboli posúvané vyššiemu veleniu. Na druhej strane, 11. september mal tak katastrofálne následky, pretože spravodajské komunity zlyhali nebývalým spôsobom.
Tým, že Mellon incidenty späté s UAP zarámcoval ako problém národnej bezpečnosti, umožnil Kongresu, aby sa tým začal zaoberať. Čo teda podľa Mellona predstavuje problém národnej bezpečnosti? Primárne ide o množstvo oficiálnych hlásení o hmotných objektoch, ktoré vykazujú neuveriteľné schopnosti, vyžarujú formu radiácie, majú schopnosť znefunkčniť nukleárne kapacity (viac v najbližšom príspevku), rušia radary a iné zariadenia, sú účastné na množstve veľmi tesných preletov popri stíhacích lietadlách a spôsobujú vážne zranenia príslušníkom armády a spravodajstva (aj o tom si povieme trochu neskôr). Teraz si asi poviete, že ak je toto skutočne pravda, tak prečo sa vlastne vôbec debatuje, či je voči týmto objektom potrebné nejako zasiahnuť? Je predsa nad slnko jasnejšie, že ide o hrozbu. Problém je dvojaký. Prvý problém pramení z toho, že je veľmi otázne, či je voči UAP vôbec možné kineticky zasiahnuť. Druhým problémom je, že americká vojenská doktrína hovorí o tom, že pokiaľ môže byť niekto alebo niečo považované za hrozbu, musí spĺňať všetky predpoklady stanovené v tzv. trojuholník posúdenia hrozby, ktorý sa skladá z nasledujúcich komponentov: schopnosť, príležitosť a úmysel. Pri UAP je to ale problém, pretože síce ich charakter a konanie niekedy spĺňa prvé dve prekondície tohto trojuholníka, no nevieme absolútne nič o ich úmysle, a teda trojuholník nie je naplnený. Možno si poviete, že ak niečo interferuje s nukleárnymi kapacitami krajiny, tak to musí byť považované za jasný úmysel. Teoreticky by ste aj mali pravdu, keďže súčasná dohoda medzi nukleárnymi veľmocami je taká, že pokiaľ sa nejaká krajina pokúsi sabotovať nukleárne kapacity inej krajiny, považuje sa to za jasný akt vojny, pretože iné vysvetlenie sa tam jednoducho neponúka. Pri UAP ale vôbec nepoznáme ich úmysel, a teda sme späť pri tom istom probléme.
To nás privádza k Mellonovej ďalšej pointe, ktorou je tá, že síce tu zo strany UAP/HNI existuje potenciál existenčného rizika, keďže nepoznáme ich úmysel, jednoducho sa s ním po CoD budeme musieť naučiť žiť kým ho nebudeme poznať. Momentálne to síce cítime o niečo viac, no aj tak si pri našom každodennom živote málokedy uvedomujeme, že žijeme pod permanentnou hrozbou termonukleárnej vojny, ktorá by vyhladila ľudstvo. CoD by práve naopak podľa Mellona malo na svetovú verejnosť pozitívne účinky. Po opadnutí prvotného šoku by CoD naštartoval výskum, vývoj a medzinárodnú spoluprácu, a po čase by si ľudia uvedomili, že sa toho až tak veľa nezmenilo.
…
Tu sa na moment zastavme a skúsme trochu zamyslieť nad tým, čo by znamenalo verejné, celosvetové priznanie existencie inej ako ľudskej inteligencie, ktorá tu s nami na Zemi interaguje po desaťročia a možno aj stáročia alebo tisícročia.
Od kedy som sa touto témou začal intenzívnejšie zaoberať, celý čas som nevedel pochopiť, že ak je toto celé pravda, ako je vôbec možné, že sa to ešte nedostalo na svetlo sveta. Potom som dospel k jedinému možnému vysvetleniu, ktorá mi v tom čase dávala aký-taký zmysel a to, že ide o jednoduchú chamtivosť, resp. možno ešte neschopnosť jednotlivcov postaviť sa pred verejnosť a priznať sa k tomu, čo za hlboko nemorálne a možno aj kriminálne činy spáchali počas Studenej vojny (možno aj po nej), kedy by udržanie takéhoto tajomstva ešte bolo ako-tak pochopiteľné. Celý ten čas som bol absolútnym zástancom toho, aby sa všetko, čo sa v rámci možností môže o existencii Fenoménu dostať na povrch, tam aj dostalo.
Potom som ale pozorne počúval príspevky z konferencie Sol a doľahlo na mňa uvedomenie si toho množstva rozličných vecí, ktoré by, ak to tak skutočne je, priznanie existencie UAP/NHI znamenalo pre svetovú populáciu. Predstavil som si to rozčúlenie ľudí, ešte väčšie konšpirovanie a totálnu destabilizáciu úplne bazálnej predstavy o našej ontologickej realite. Predstavil som si krachy svetových búrz, potenciálne vojny, paralýzu svetových náboženstiev a odvracanie sa ľudí od nich, vzájomné obviňovanie, nevraživosť a nedôveru. Na základe toho všetkého som začal trochu lepšie chápať tú potenciálnu „druhú stranu“, pretože z ich pohľadu môže ísť skutočne doslova a dopísmena o všetko. Potom som začal pomerne vážne na chvíľu pochybovať o tom, či by sme to vôbec skutočne chceli. Či nie je lepšie ostať žiť v nevedomosti.
Napokon som si však uvedomil dve zásadné skutočnosti, ktoré toto moje chvíľkové nastavenie obrátili tam, kde bolo pred tým:
- Za všetkými potenciálnymi konzekvenciami priznania existencie Fenoménu stojí len jediná emócia – strach z neznámeho, teda úzkosť. S úzkosťou sa síce nedá veľmi efektívne bojovať, pretože ju nemáte šancu premôcť, no dá sa s ňou naučiť žiť do chvíle, kým do veľkej miery nepominie jej zdroj. Inými slovami, kým sa z neznámeho stane známe. Uvedomil som si teda, že Mellon má pravdu. Ak by niekedy prišiel moment, kedy by sa americký, ruský, čínsky alebo akýkoľvek iný prezident (pri vízii možného víťazstva Trumpa a v rámci tohto „all-stars“ výberu v ideálnom prípade radšej už predstavitelia OSN) postavil pred globálnu populáciu a povedal, že Fenomén je skutočný, bolo by to chvíľu veľmi náročné a úzkostlivé, no napokon by si drvivá väčšina z nás uvedomila, že na druhý deň treba aj tak vstať z postele, obliecť sa, dať sa dokopy, ísť do práce, starať sa o deti, domáce zvieratá a žiť vo svojom malom svete, akurát s vedomosťou, že tu s nami priestor zdieľa niečo, čo nepoznáme, čo ma zároveň privádza k môjmu druhému bodu.
- Každý z nás má bytostné a neodňateľné právo na to, aby poznal pravý charakter ontologickej reality, v ktorej žije. Toto právo je síce tu, no treba po ňom aj aktívne siahnuť. Žiť v nevedomosti síce môže byť na nejaký čas lákavé, no v konečnom dôsledku je to zničujúce. Apatia k problému nikdy nevedie k jeho riešeniu. Ako príklad sa dá pohodlne uviesť dnešný konflikt s Ruskom, no nemusíme ísť až tak ďaleko. Apatia a nezáujem riešiť nespočetné množstvo problémov v našej malej krajine sa za tri dekády dostali do bodu, keď sa, zdá sa, načas fundamentálne mení celá paradigma spoločenskej reality v prospech zla a nenávisti. Jediné, čo vie ľudí dostať z takejto apatie je silný náraz a z neho vyplývajúci existenčný šok, čo ma privádza k sľúbenej nádejnej a pozitívnej správe.[1]
V roku 1987 mal vtedajší americký prezident Ronald Reagan príhovor v OSN, kde povedal: „Možno potrebujeme nejakú univerzálnu hrozbu zvonku na to, aby sme si uvedomili naše spoločné puto. Niekedy sa zamýšľam nad tým, ako rýchlo by naše rozdiely naprieč celým svetom zmizli, pokiaľ by sme čelili mimozemskej hrozbe, ktorá nie je z tohto sveta“. Mimochodom, ak si myslíte, že táto jeho poznámka v OSN bola bizarná a náhodná, bola, ale možno nie tak úplne. V roku 1974 letel Reagan, jeden pilot a jeho dvaja ochrankári na lietadle v Kalifornii, keď im cestu skrížil žiarivý objekt, ktorý po krátkom čase bleskurýchle vyštartoval a odletel preč. Reagan zároveň nebol jediný z amerických prezidentov, ktorí niečo videli.
Myslím si, že Reagan mal pravdu. Stáť tvárou v tvár neznámu, teda z nášho pohľadu inherentnej hrozbe (aspoň kým nebudeme vedieť s čím máme dočinenia), môže byť naša jediná šanca, ako začať budovať rozumné a kohézne svetové spoločenstvo. Priznanie existencie Fenoménu by vyvolalo vo svetovej populácii tak obrovský ontologický šok, že jeho následky by mohli paradoxne do veľkej miery zmazať hranice medzi jednotlivými segmentami našej hlboko fragmentovanej spoločnosti. Reaganov sentiment zopakoval aj David Grusch vo svojom krátkom vyhlásení na samotnom konci konferencie Sol.
…
Poslednou účastníčkou, ktorú si dnes predstavíme je Iya Whiteley, PhD., ktorej prednáška pod názvom „Pozorovania sú dáta: Potreba dôverovať a učiť sa od pilotov“, je fantastickým príkladom toho, že niektoré formy skúsenostného prežívania jednotlivých ľudí sú takmer neprenosné na väčšinu iných ľudí, čo môže viesť až k tomu, že ich fakticitu spoločnosť dlhodobo odmieta.
Iya Whiteley má veľmi unikátnu prácu. Whiteley je totiž vesmírna a letecká psychologička a zároveň riaditeľka Centra pre vesmírnu medicínu na Londýnskej univerzite v Spojenom kráľovstve. Zaoberá sa primárne tým, akým spôsobom rozmýšľajú ľudia, ktorý pracujú vo vysoko-rizikovom prostredí. Whiteley v súčasnosti pracuje najmä s komerčnými a vojenskými pilotmi, astronautmi, ako aj budúcimi kandidátmi na expedíciu na Mars. Títo ľudia majú spoločnú jednu vec. Keďže pracujú vo vysoko-rizikovom prostredí a pod obrovským tlakom, ich spôsob rozhodovania sa a vnímania ich bezprostredného okolia sa radikálne odlišuje od spôsobu rozhodovania sa a vnímania u bežných ľudí. Títo ľudia totiž musia robiť rozhodnutia, ktoré môžu znamenať život alebo smrť v stotinách sekundy, čo vylučuje bežný kognitívny proces rozhodovania sa a namiesto neho využívajú svoju intuíciu. Napriek tomu, čo si o intuícii ľudia vo všeobecnosti myslia, nie je to žiadna efemérna, abstraktná aktivita. Intuícia je reálna kognitívna vlastnosť, ktorá človeku umožňuje vo veľmi krátkom čase nadobudnúť znalosti a vykonávať rozhodnutia bez zapojenia vedomého uvažovania alebo potreby predošlého vysvetlenia. Intuícia hrá pri téme Fenoménu podstatnú úlohu a dostaneme sa k nej v neskoršom príspevku. Prezentácia Iyi Whiteley je však výborným exkurzom do tejto problematiky.
Whiteley v súčasnosti pracuje na destigmatizácii hlásení UAP zo strany pilotov komerčných a vojenských lietadiel. Dôvod je jednoduchý a je v súlade s jej predošlou kariérou – keď pilota pri lete niečo vyruší a vytrhne ho z jeho sústredenia sa na svoju prácu v nevhodnom okamihu, výsledok môže byť katastrofálny. Prípadov kedy komerční či vojenskí piloti spozorovali UAP je nespočetne veľa a to ide len o tie, ktoré boli aj ohlásené. Pretrvávajúca, no vďaka ľuďom ako Ryan Graves a Iya Whiteley, aj postupne upadajúca stigma vedie k tomu, že sa čoraz viac pilotov osmeľuje hovoriť o svojich skúsenostiach s UAP.
Keďže drvivá väčšina ľudí nikdy nevidela UAP a vôbec neverí, že existujú, ide o inherentne úplne novú a bizarnú skúsenosť, ktorá v danom jedincovi môže na chvíľu vyvolať úplný kognitívny skrat. Väčšinou ide „len“ o sekundy, no v prípade ľudí, pre ktorých je ich rozhodovanie životne dôležité, môže ísť o sekundy, ktoré znamenajú ich život alebo smrť, ako je to napr. v prípade pilotov alebo astronautov. Ide totiž o to, že títo ľudia vedia vnímať niečo, čo by bolo pre bežného človeka len okamihom, do najdrobnejších detailov. Stret s UAP nie je žiadnou výnimkou. Takíto ľudia sú teda bytostne závislí od svojej intuície, ktorá im poskytuje okamžité informácie o ich prostredí a tento proces sa podľa Whiteley deje pre-verbálne, teda v zásade úplne „automaticky“ pred tým, než je človek schopný racionálne artikulovať a zdôvodniť svoje rozhodnutie.
Whiteley sa teda pýta prečo ľudia neveria viac svojej vlastnej intuícii a svojim skúsenostiam. Existuje totiž množstvo príkladov, kedy bol konsenzus vedcov ohľadom rozličných fenoménov taký, že ide len o fantazmagorické výmysly. Whiteley vybrala štyri veľmi dobré príklady, ktoré to vhodne demonštrujú.
1. Astronauti na Apole 15 počas letu videli v kútikoch ich zorného poľa záblesky svetiel, no žiaden z nich o tom spočiatku nehovoril a každý si to nechal pre seba. Dôvodom bolo, že astronauti si svoju prácu veľmi vážia a nechcú sa jej vzdať, a báli sa, že riadiaca centrála na Zemi by ich na základe toho mohla z Vesmírneho programu vyradiť. Napokon však svoje skúsenosti zdieľali medzi sebou a zistili, že sa to dialo všetkým, čo im dodalo potrebné sebavedomie na to, aby sa o tom zverili centrálne na Zemi a neskôr aj lekárskemu personálu a fyzikom. Napokon bol jav riadne klasifikovaný a pravdepodobná príčina bola determinovaná ako kozmické žiarenie. Príbeh astronautov, ktorí leteli na Mesiac je až na niektoré svetlé výnimky pomerne pochmúrny, pretože mnoho z nich zažilo vo vesmíre veľmi ťažko opísateľný pocit keď z Mesiaca uvideli planétu Zem. Svoje pocity po príchode na Zem nevedeli artikulovať, a teda ani dostatočne zdieľať so svojím okolím, keďže nikto okrem nich sa do ich situácie nevedel vžiť. To malo za následok, že mnoho z nich bolo postupne ostrakizovaných zo svojich komunít a rodín, mnohí sa rozviedli, mali problémy s alkoholom alebo sa sociálne izolovali. Teda až na dvoch. Jeden z nich, James Irwin, sa stal kňazom. Ten druhý, Egard Mitchell, sa začal veľmi intenzívne zaoberať samotným Fenoménom, teda UAP a NHI, a založil Inštitút noetických vied. K Mitchellovi sa dostaneme v neskoršom príspevku, pretože išlo o veľmi zaujímavého pána.
2. Ďalší skvelý príklad toho, ako veda dlho odmietala existenciu niečoho, čo podľa štatistík zakúšajú približne 4% svetovej populácie je synestézia, teda „porucha“ pri ktorej dochádza ku kríženiu zmyslov spôsobom, ktorý je veľmi ťažko predstaviteľný. Synestéti totiž napr. cítia zvuky, chutia farby alebo si ich spájajú s číslami či písmenami. V súčasnosti už synestézia nie je vnímaná ako porucha, pretože nedávne výskumy zistili, že tento zvláštny atribút majú potenciálne všetky deti od útleho veku a postupom času ho väčšina stratí. Synestézia dokonca dospelým pomáha pri kognitívnych procesoch, pretože sa zároveň zistilo, že synestéti majú oproti ostatným ľuďom lepšiu pamäť, ako aj niektoré exekutívne funkcie. Podľa Whiteley je synestézia zároveň dominantnejšia u domorodcov, či už hovoríme o tých v Afrike, Ázii, Severnej či Južnej Amerike. Ide o to, že táto vlastnosť je im nápomocná v interakcii s ich prirodzeným a zároveň prírodným prostredím. To by zároveň vysvetľovalo, prečo je táto vlastnosť podstatne menej prevalentná v modernej spoločnosti.
3. Tretí príklad, ktorý Whiteley ponúkla sa bude všeobecne tráviť ťažšie, no akokoľvek zvláštne to znie, existujú solídne štúdie, ktoré to potvrdzujú, a to, že úmysel (akt vôle) má fyzický vplyv na minulosť, ako aj budúcnosť. CIA má totiž na svojej stránke fascinujúci vedecký článok, v ktorom je popísaný prvotný experiment, kde bol subjekt schopný myšlienkami ovplyvniť tzv. RNG (random number generator), teda zariadenie, ktoré generuje úplne náhodné čísla a to tak, že dokázal to, že zariadenie začalo generovať špecifické čísla, ako aj zmeny v ich distribúcii. Záverom text konštatuje, že „je náročné vyhnúť sa záveru, že za istých okolností je vedomie schopné interakcie s náhodnými fyzickými systémami“. Neskoršie experimenty dokonca indikovali, že ovplyvniť RNG je možné aj do minulosti a budúcnosti. RNG sa nechal bežať niekoľko dní, počas ktorých produkoval náhodné čísla. V jeden z týchto dní sa subjekt pokúsil myslieť na sekvenciu čísel na deň pred tým. Keď sa vedci pozreli na čísla z RNG za predchádzajúci deň, objavili tam presne tú istú sekvenciu čísel. To isté sa dalo urobiť s RNG do budúcnosti. Znie to uletene, ja viem, no súčasná teoretická a experimentálna fyzika to nevylučuje.
4. Posledným z príkladov, ktoré Whiteley uvádza je tzv. neúmyselná slepota. Možno poznáte nasledujúce video a ak nie, prečítajte si nasledujúce inštrukcie a pozrite si ho. Vaša úlohe je jednoduchá, pozorne sledujte ako si ľudia oblečení v bielom podávajú loptu a spočítajte koľko krát si ju podajú. Tu je link. Ďalej čítajte až keď si to pozriete alebo to už poznáte.
Faktom je, že väčšina ľudí si gorilu nevšimne a to z jednoduchého dôvodu. Náš mozog má totiž tendenciu si jednoducho nevšímať (alebo si len veľmi okrajovo všímať) veci, ktoré sú nečakané a v danom priestorovom kontexte nedávajú žiaden zmysel. Táto istá schéma platí aj na celospoločenskej škále. Ak je spoločnosť ako celok podmieňovaná a učí sa niečo nevidieť, tak to bude ignorovať. Ako sa to teda týka UAP? Jednoducho. Ak vláda alebo média konzistente hovoria, že na UAP nič nie je, ľudia tomu jednoducho uveria a budú to ignorovať tak, ako je len možné presne preto, lebo to v našom modernom chápaní sveta nedáva žiaden zmysel. Inými slovami, vnímame to ako niečo úplne absurdné. To zároveň vysvetľuje takmer úplnú absenciu verejného tlaku pri niečom tak monumentálnom, ako je diskusia o UAP/NHI.
Whiteley na základe týchto štyroch príkladov toho, ako môže byť niečo hlboko subjektívne zároveň aj objektívnym ďalej pokračuje tézou, že ľudsky faktor jednoducho nie je možné z rovnice UAP vyňať, pretože sme to práve my, kto je tým interaktívnym faktorom. To znamená, že je potrebné brať do úvahy a seriózne sa zaoberať výpoveďami svedkov incidentov spojených s UAP, a to najmä pilotov. Whiteley hovorí, že je načase začať pilotov počúvať a dôverovať im. Whiteley má totiž extenzívne skúsenosti s trénovaním pilotov komerčných a stíhacích lietadiel a dokonale rozumie ich mentálnym procesom. V minulosti pracovala aj pre letecké spoločnosti v čase, keď lietadlá po celom svete padali takmer každý týždeň kvôli rozličným chybám od problémov spojených z dizajnom kokpitu lietadiel až po rozličné kognitívne fenomény, ktoré piloti počas lietania zažívajú. Vďaka svojej práci sa jej podarilo zdokonaliť výkonnosť pilotov o 200%, čím v konečnom dôsledku zachránila veľké množstvo ľudských životov. Dosiahla to tým, že pochopila pre-verbálne intuitívne kognitívne procesy pilotov. Piloti (špeciálne tí stíhací) majú totiž veľmi unikátne poznávacie schopnosti, medzi ktoré patrí situačné povedomie, rapídny zber dát o svojom bezprostrednom okolí a správaní sa objektov, neustála anticipácia potenciálnych problémov, klasifikácia a následné nevšímanie si poznaných objektov, dynamické riešenie problémov a rapídne (intuitívne) rozhodovanie sa. Asi sami uznáte, že, podobne ako je to u synestétov, my, ktorí chodíme prevažne po zemi si ani nevieme predstaviť akým spôsobom piloti vnímajú svoje okolie.
Kvôli týmto charakteristikám môže byť potenciálny stret pilotov s UAP veľmi nebezpečný, pretože ak niečo také vidia, predstavuje to pre nich okamžité rozptýlenie ich pozornosti. Následne sa im do mysle rapídne vtesnajú otázky, ktoré Whiteley pri svojich rozhovoroch s pilotmi, ktorí niečo videli zaznamenala opakovane: Mám to nahlásiť? Mám to vôbec vidieť? Čo mám robiť? Budem za to potrestaný? To podľa Whiteley predstavuje veľký problém pre letovú bezpečnosť. Preto je pilotov potrebné počúvať, zhodnotiť čo hovoria, zdokumentovať to a prísť s riešeniami, akým spôsobom by mali pri obdobných situáciách postupovať.
…
Pre dnešok to ukončíme tu. Po dôkladnom uvážení vynechám príspevky dvoch prednášajúcich, Paula Thigpena, PhD. a Jeffreyho Kripala. PhD. Tak, ako aj prezentácia Diany Walsh Pasulky, ktorú som v predchádzajúcej časti prednášok zo Sol nepokryl, aj títo dvaja páni mali prezentácie, na ktoré v rámci tohto blogu potrebujeme načrieť hlboko do problematiky UAP a náboženstva, ktorá je mimoriadne komplexná a pre ich lepšie pochopenie je preto potrebný podstatne širší kontext. Verím, že mi odpustíte, no sľubujem, že sa do toho pustíme tak skoro, ako to bude možné.
Zatiaľ Vám prajem príjemné a pokojné prežitie sviatkov a šťastnú ruku pri voľbách. Budeme to potrebovať.
V prípade akýchkoľvek otázok alebo postrehov ma neváhajte kontaktovať na e-mailovej adrese [email protected]
[1] Chcem, aby ste vedeli, že čokoľvek, čo v tomto odstavci zaznelo, nie je politickou deklaráciou, aj keď sa to tak môže javiť, pretože tento blog sa snažím držať v úplne apolitickej rovine, keďže tematika Fenoménu rozhodne takou nie je a ani byť nesmie. Každý z Vás však musí intuitívne cítiť, že nežijeme v práve najšťastnejšom období a má to svoje objektívne príčiny.
