Istanbulské rokovania a Buča Zarúbaná cesta k rusko-ukrajinskému prímeriu. Alebo o čom Fico či Palko nehovoria

Nedávno sme si pripomenuli dva roky od začiatku ruského útoku na Ukrajinu a na takmer všetkých spravodajských webstránkach a portáloch sme mohli nájsť viacero článkov na túto tému.

V prípade viacerých „alternatívnych“ portálov, ako i konzervatívneho Štandardu sme mohli opäť čítať o role Borisa Johnsona, bývalého britského premiéra, ktorý počas svojej návštevy v Kyjeve 9. apríla 2022 údajne zabránil podpísaniu mierovej dohody niekoľko týždňov od začiatku invázie – krátko po nádejnom rokovaní bojujúcich strán v Istanbule 29. marca 2022.

Táto teória je na slovenskom webe pomerne populárna – a to najmä vďaka článkom Vladimíra Palka. Prednedávnom ju však verejne artikuloval aj predseda vlády Robert Fico a ovplyvňuje aj celkové zahraničnopolitické smerovanie Slovenska. „Za odmietnutím mierových dohôd, ktoré boli na stole krátko po začatí vojny na Ukrajine, bol záujem Západu využiť tú vojnu, pokiaľ ide o Rusko“ (Robert Fico, 12. marca pre denník Štandard).

Cieľom Západu vraj má byť, aby sa Slovania navzájom zabíjali. Čo čaká Slovensko najbližšie roky? Budeme sa v budúcnosti vážne zaoberať aj inými teóriami Vladimira Putina – napríklad ako sú Poliaci zodpovední za rozpútanie druhej svetovej vojny?

Pomerne málo si pripomíname, k akým ďalším udalostiam prišlo na Ukrajine mesiac od začiatku ruského útoku – koncom marca až začiatkom apríla 2022. Nehovoriac o ďalších faktoroch, ktoré mohli prispieť k nepodpísaniu prímeria medzi Ukrajinou a Ruskom.

Žiaľ, pre mnohých čitateľov, ako i voličov je pohodlnejšie uveriť jednoduchej premise – „za vojnu (a všetko zlé) je zodpovedný Boris Johnson a Západ“ – ako sa kriticky, poctivo, ale aj zdĺhavo zamýšľať nad množstvom faktorov, ktoré k rozhodnutiu jednotlivých strán mohli prispieť. 

Pozrime sa na niektoré z nich najprv len v skratke:

• Ukrajinci vďaka odrazeniu útokov a prvým úspechom v protiofenzíve (začala sa 22. marca 2022) nadobudli vieru, že s Ruskom je možné bojovať a získať (aspoň niektoré) stratené územia naspäť.
• Veľká väčšina obyvateľstva sa odmietala vzdať akéhokoľvek územia (jednoznačne to ukazujú všetky výskumy verejnej mienky) a zrejme by to nikdy neprijala (minimálne v rokoch 2022 a 2023).
• S prípadnou mierovou zmluvou a aj s princípom neutrality a vypustením ašpirácie o vstup do NATO z ústavy by museli súhlasiť Ukrajinci v referende, ako i poslanci v parlamente. Čo bolo v tom čase nepredstaviteľné.
• Agresivita a násilie Rusov šokovali všetkých Ukrajincov. Ruské vraždenie len zvýšilo hnev a odhodlanie Ukrajincov bojovať. Prispelo aj k upevneniu národnej identity a hrdosti.

Ukrajinci mali dlhoročnú skúsenosť, že Rusku sa nedá veriť. Porušovanie medzinárodných zmlúv, klamanie, vyhováranie sa – oni nezaútočia na Ukrajinu, nebombardovali civilné objekty, ruskí vojaci nevraždili civilistov, nepodporujú separatistov v Donbase... Ten zoznam je takmer nekonečný.

• Ukrajina postupovala asi od 22. – 25. marca až do novembra 2022. Stačí si pozrieť timelapse videá na Youtube napríklad od agentúr AFP alebo AP. Ak sa vám darí, nie ste motivovaní vyjednávať, ale pokúsiť sa získať naspäť čo najviac. Bojujete nielen o kus územia, ale aj o životy svojich spoluobčanov, ktorí sú vystavení agresivite nepriateľa.
• Ukrajinci mali dlhoročnú skúsenosť, že Rusku sa nedá veriť. Porušovanie medzinárodných zmlúv (Budapešť, Minsk a 400 ďalších zmlúv a dohovorov podľa Chatham House), klamanie, vyhováranie sa – oni nezaútočia na Ukrajinu, oni nebombardovali civilné objekty, ruskí vojaci nevraždili civilistov, oni neovládajú ozbrojencov na Kryme, oni nepodporujú separatistov v Donbase, nimi podporované jednotky nezostrelili malajzijské lietadlo a tak ďalej. Ten zoznam je takmer nekonečný.
• Udalosti prvej polovice apríla 2022 neukazujú žiadny väčší náznak dohody, ale odhalenia ďalších masakrov, napätie a obviňovanie (Buča, nacizmus…). Stačí si pozrieť prehľad udalostí z toho obdobia.
• Zverejnené návrhy dohôd sú len návrhmi – nedotiahnutými pracovnými verziami, na kľúčových otázkach sa mali dohodnúť neskôr samotní prezidenti. Nič dohodnuté – odsúhlasené a podpísané – ešte nebolo. Neboli ani len prezentované konkrétne kroky či aspoň návrhy týkajúce sa odsunu ruských vojsk, statusu okupovaných území a podobne.
• Šanca na dohodu bola veľmi nízka. Je možné predpokladať, že ani jedna zo strán sa v skutočnosti nechcela v tom čase dohodnúť, najmä nie Ukrajinci, ktorým sa začalo prekvapivo dariť a nepriateľa tlačili späť k ruskej hranici. Obidve strany dúfali, že si vybojujú lepšiu východiskovú vyjednávaciu pozíciu.
• Ak by Rusko aj dohodu podpísalo, je veľká pravdepodobnosť, že by ju neplánovalo dodržať a neskôr by znova zaútočilo. Aspoň takú skúsenosť mali Ukrajinci s Ruskom v predchádzajúcich konfliktoch.
• Borisa Johnsona v tom čase už v Británii nikto nebral vážne. Tri mesiace po návšteve Kyjeva vo funkcii premiéra skončil. 

Dva roky vojnyKedy konečne príde mier?

Christian Heitmann

Koniec marca 2022 – obrat vo vojne

Rusko zaútočilo na Ukrajinu 24. februára 2022. Čoskoro nato prichádza k prvým nepriamym rokovaniam, napríklad prostredníctvom vtedajšieho izraelského premiéra Bennetta.

Niekoľko dní pred istanbulským mierovým rokovaním sa situácia na bojisku dramaticky zmenila v prospech Ukrajiny. „Pružné ukrajinské sily spôsobovali rozťahaným ruským jednotkám porážku za porážkou“ (Y. Trofimov, 6. január 2024, Wall Street Journal).

U niektorých mŕtvych ruských dôstojníkov sa našli plány, ktoré potvrdzovali, čo Američania vedeli už dávnejšie – Rusi plánovali obsadiť kyjevské letiská a iné strategické miesta Kyjeva do 72 hodín. To sa im nepodarilo, a preto museli svoje plány výrazne pozmeniť – a teda sa aj stiahnuť zo severu Ukrajiny. Napríklad aj často citovaný Girkin sa vyjadril, že nemá zmysel zbytočne útočiť a tým prichádzať o vojakov, ak sa situácia zmenila a šance na úspech sa v určitej oblasti rapídne znížili. Treba sa šetriť, vojna bude ešte dlhá!

Rusko ohlásilo ústup z Kyjeva a zo severu Ukrajiny v deň (nádejných?) istanbulských rokovaní 29. marca, argumentujúc, že to má byť ich gesto dobrej vôle a chcú ukázať ochotu dohodnúť sa. Stačí sa však pozrieť na zoznam udalostí tých dní a je jasné, že k zlomu prišlo už niekoľko dní predtým (22. – 25. marca), a to aj v dôsledku problémov v zásobovaní.

Rusi ustúpili od Kyjeva, lebo im bolo jasné, že ich prvotný plán nevyšiel. A napriek prísľubu obmedziť boje na severe Ukrajiny pokračovali v bombardovaní.

Napriek prísľubu obmedziť boje na severe Ukrajiny a čiastočne sa stiahnuť, deň po prísľube Rusi pokračovali v bombardovaní, napríklad Černihivu – domy, obchody, knižnice a podobne. V iných oblastiach Rusko svoje útoky dokonca zintenzívnilo – napríklad v okolí Iziumu alebo na východe Doneckej oblasti po premiestnení niektorých jednotiek z iných oblastí.

„Ruské oznámenie sa ukázalo ako úplné klamstvo. Intenzita vojenských akcií sa v noci nezmenšila, ale, naopak, zvýšila,“ povedal Lomako, sekretár mestského úradu v Černihive. Tieto správy ruskej dôveryhodnosti veľmi nepridali.

Rusi ustúpili od Kyjeva, lebo im bolo jasné, že ich prvotný plán nevyšiel. Jedna vec je bojovať na poli, v lese, iná v dedinách a mestečkách a úplne iná vo veľkomeste, kde na vás môžu strieľať nielen z obvyklých štyroch strán, ale aj z výškových budov.

Taktiež platí, že v Kyjeve je množstvo bezpečnostných kamier, televíznych štábov – bombardovanie by sa tu ostatným krajinám a partnerom (Čína, India, Turecko) ťažšie vysvetľovalo.

Podnestersko žiada Moskvu o ochranuPokus o triezve zhodnotenie rizika, že sa na hraniciach NATO rozpúta druhý front

Martin Leidenfrost

Prvý útok je odrazený, poďme rokovať

Mierové rozhovory s Ruskom sú aj príbehom o tom, ako Ukrajina prešla od zúfalstva k uvedomeniu si vlastnej sily a spoznaniu svojich skutočných spojencov, písala ukrajinská Pravda 5. mája 2022. „Mýtus o sile Vladimira Putina a jeho armády sa na perifériách Irpiňa a Rubižného postupne rúca“ (R. Romaniuk, Pravda).

Vďaka úspechom stúplo Ukrajine sebavedomie, rástla Zelenského popularita, ale aj celková viera, že Rusko je možné poraziť a stojí za to sa aspoň pokúsiť získať naspäť niektoré časti okupovaných území.

Z dlhodobého hľadiska sa môže zdať, že Ukrajina mala vedieť, že nejakého presvedčivejšieho úspechu sa nedočká, ale ešte je to predčasné hodnotiť. Taktiež nemôžeme vedieť, čo by sa stalo, ak by prišlo k prímeriu – možno by sme boli ešte veľmi nepríjemne prekvapení, čoho sú ruskí vojaci a iné kádre Ruskej federácie schopní, stačí sa pozrieť na Buču alebo teórie o „denacifikácii“.

Práve neúspechy pri Kyjeve boli to, čo motivovalo Rusov, aby začali brať rokovania aj trochu vážne a pokúsili sa dohodnúť. I keď aj z ich strany to bola najskôr len snaha preskupiť sily a poslať jednotky od Kyjeva do iných bojových oblastí, kde budú užitočnejšie.

Ukrajinské úspechy na severe tiež ukázali Západu, že Rusko nie je neporaziteľné, a podnietili väčšiu podporu Kyjeva.

Prekvapivo sa Ukrajine až približne do novembra 2022 darilo, nemala teda žiadny dôvod sa dohodnúť s Ruskom na prímerí. Keď sa začína dariť vášmu (hokejovému?) tímu, snažíte sa súpera zatlačiť, doraziť, nedať mu nadýchnuť, neutiahnete sa do obrany. Váš súper je ten, kto sa snaží hru prerušovať, vyviesť vás z rytmu a vymyslieť niečo nové.

Nešlo len o nejakú bezcennú taktiku a snahu pripraviť si čo najlepšiu východiskovú pozíciu pred ďalšími rokovaniami. Ukrajinská strana videla, ako sa Rusi správali k miestnym obyvateľom na „oslobodenom“ území. Len si skúsme predstaviť, že sa znepriatelená krajina rozhodne „nevrátiť“ vášho sedemročného syna alebo dcéru alebo príbuzných pošle do „reedukačného“ tábora. A máte o motiváciu navyše.

Dohoda bola blízko! Alebo nebola

Hlavným cieľom ukrajinských vyjednávačov – Arachamija o tom hovorí vo svojom „slávnom“ interview z 24. novembra 2023 – bolo najmä naťahovať čas, vytvoriť akúsi dymovú clonu, aby sa obranné sily Ukrajiny mohli aspoň trochu nadýchnuť.

Chceli presvedčiť Rusov, že sú pripravení dohodnúť sa a vo viacerých veciach aj ustúpiť. To by sme im nemali zazlievať, Rusko práve bombardovalo ich mestá a vydieralo ich aj ohrozovaním nukleárnych zariadení.

Ak by nejaký skutočný, zásadný dôkaz o „dohode“, ako i o vine či zodpovednosti Borisa Johnsona existoval, Putin by ho už ukázal, aby zahanbil ukrajinskú stranu a Západ.

„Od úplného začiatku bola Ukrajina rozhodnutá zúčastniť sa na rokovaniach s Ruskom, aby získala čas a dosiahla malé vylepšenia ako humanitárne koridory na evakuáciu utečencov z Mariupola,“ hovorí ukrajinský minister zahraničia Kuleba. Ukrajinskí vyjednávači pravidelne komunikovali so Zelenským aj s vedením ukrajinských ozbrojených síl a dohadovali sa, či napríklad v niektorých chvíľach nie je dobré rokovania urýchliť alebo spomaliť podľa diania na bojisku a podobne.

Ak by nejaký skutočný, zásadný dôkaz o „dohode“, ako i o vine či zodpovednosti Borisa Johnsona existoval, Putin by ho už ukázal, aby zahanbil ukrajinskú stranu a Západ. To naznačuje aj Arachamija – prečo to Putin neukáže? Ale „skutočný“ dôkaz, nie predbežné návrhy, nie pracovné verzie, ktoré si strany mohli vymieňať v Istanbule alebo počas online komunikácie neskôr. Napríklad v čom by ste boli ochotní ustúpiť v bode A, ak by sme my v B odstúpili od XY alebo ešte pridali 25 % v C?

Pokiaľ nie je dohodnuté všetko, nie je dohodnuté nič. Nie je pravda, že mierová dohoda bola blízko. Ruskí a ukrajinskí vyjednávači sa dokázali zhodnúť na niektorých základných princípoch, o presných detailoch sa však malo rozhodnúť neskôr. „Dohodnutie sa na všeobecných princípoch je oveľa jednoduchšie ako vytĺkanie detailov“ (Adam Živo v The Bureau).

Konečnú verziu zmluvy o prímerí mali vyjednať, odsúhlasiť a podpísať samotní prezidenti Putin a Zelenskyj, k ich stretnutiu neprišlo a ani nevieme, že by už bol dohodnutý presný termín. Dovtedajší vyjednávači nemali právomoc nič záväzné podpísať.

Rokovať neznamená dohodnúť sa, to pripomína aj ukrajinský minister zahraničia Kuleba. „Nebola žiadna dohoda.“ „Zapojiť sa do rozhovorov a zaviazať sa k niečomu sú úplne iné veci.“ Aj podpísaná dohoda sa dá v poslednej chvíli vytrhnúť z rúk. Aj akýkoľvek prísľub sa dá porušiť s vysvetlením, že prišlo k nepochopeniu, môžete sa vyhovoriť na nenápadnú tretiu vetu pod čiarou alebo tvrdiť, že druhá strana svoje záväzky porušila, provokovala a podobne. A taktiež ani dohoda a podpísanie zmluvy neznamenajú, že ju všetky strany aj chcú dodržať a nezvažujú už plán B.

Pri mierových a iných zásadných rokovaniach často ide len o predstieranie záujmu sa dohodnúť, aby ste pred inými partnermi a vonkajšími pozorovateľmi – aj pre možné sankcie a celkovú podporu verejnosti či diplomatickej komunity – vyšli ako ten, „čo sa skutočne veľmi snažil“, a neostal vám v rukách pomyselný čierny Peter.

Aj Washington Post 18. marca 2022 opísal dve možné stratégie Ruska – možno to Moskva myslí vážne, pretože Kremeľ chce zrušiť existujúce sankcie. Druhou možnosťou je, že Rusko chce len vyvolať dojem serióznosti v snahe odvrátiť ešte viac sankcií.

Mierové rokovania pred dvoma rokmiČo presne Rusko od Ukrajiny požadovalo a prečo to napokon stroskotalo

Michal Lukáč

Wall Street Journal: Skutočná dohoda neexistovala

Začiatkom marca tohto roka vyšiel vo Wall Street Journal (ďalej WSJ) článok od trojice autorov M. Colchester, T. Grove, J. Marson s veľavravným názvom – Dokument z roku 2022 odhaľuje Putinove trestajúce podmienky mieru.

Zaujímavé je, že napríklad podľa Vladimíra Palka (Koniec jednej lži) je článok už konečným a jasným dôkazom teórie, ako Západ vyprovokoval Rusko k napadnutiu Ukrajiny – lebo Rusko požadovalo najmä neutralitu svojho suseda.

Palko napríklad píše: „Z návrhu vyplýva, že problém nebol v nevypočítateľnosti Ruska a v jeho snahe pripojiť Ukrajinu k Rusku. Ale že problém spočíva v neobmedzenom rozširovaní NATO na východ k ruským hraniciam...“ Neskor dodáva: „Áno, tá vojna bola vyprovokovaná. Zámerom rozšíriť NATO“, ako i spoluprácou s fašistami a podobne. Žiaľ, samotný článok WSJ (ako i mnohé komentáre k nemu) o provokácii nehovorí vôbec nič a hlavné posolstvo autorov je úplne iné.

Dokument z rokovania poukazuje najmä na „hlboké ústupky, ktoré vyjednávači na ukrajinskej strane zvažovali“ počas prvých týždňov vojny, keď Ukrajine hrozila rýchla porážka, a na prehnané požiadavky Ruska.

WSJ opisuje jeden z návrhov možnej mierovej zmluvy medzi Ukrajinou a Ruskom, datovaný na 15. apríl 2022. Dokument načrtáva, o čo sa jednotlivé strany snažili, aké požiadavky presadzovali, a na jeho základe je možné aj predpokladať, čo by strany – najmä Rusko – mohli požadovať pri budúcich mierových rokovaniach. To je aj jeden z dôvodov, prečo jeho zverejnenie Rusku nie veľmi vyhovuje, keďže situácia na bojisku a aj ruské ciele sa zmenili.

Dokument však najmä poukazuje – a tak ho aj interpretuje WSJ, ako i väčšina svetových komentárov – na „hlboké ústupky, ktoré vyjednávači na ukrajinskej strane zvažovali“ počas prvých týždňov vojny, keď Ukrajine hrozila rýchla porážka, a na prehnané požiadavky, ktoré malo Rusko.

Rusko požadovalo rapídnu redukciu ukrajinských ozbrojených síl na 85 000 vojakov, 342 tankov – kým Ukrajinci navrhovali 250 000 vojakov –, zákaz rozmiestnenia zahraničných zbraňových systémov aj personálu, zrušenie sankcií a vyšetrovania vojnových zločinov, zrovnoprávnenie používania ruštiny vo viacerých inštitúciách a tak ďalej.

S väčšinou týchto požiadaviek Ukrajina nesúhlasila. Rusi chceli taktiež kontrolu nad Krymom, o Donecku a Luhansku sa malo rozhodnúť neskôr. O najpodstatnejších otázkach mali rokovať Putin a Zelenskyj osobne (face to face), k čomu nikdy neprišlo.

Ukrajine by bolo umožnené ašpirovať na vstup do EÚ, ale nie NATO. Dohoda o obranyschopnosti Ukrajiny mala byť garantovaná viacerými veľmocami vrátane Ruska, podľa ktorého by mali na prípadnej obrane Ukrajiny (či inej odpovedi) súhlasiť všetci garanti, teda aj Rusko.

Rusko taktiež navrhovalo, aby jedným z garantov bolo aj Bielorusko, z ktorého územia, ako dobre vieme, Rusi zaútočili. Rusko nesúhlasilo s viacerými návrhmi Ukrajiny, napríklad s prípadným uzatvorením ukrajinského vzdušného priestoru.

Švédsko v NATOČo to znamená pre Alianciu a obranné úsilie Ukrajiny

Christian Heitmann

Ak by Ukrajina nakoniec súhlasila s takými prísnymi požiadavkami, najmä s takou zásadnou redukciou svojich ozbrojených síl, stala by sa takmer bezbrannou a proti prípadnému ďalšiemu útoku Ruska by nemala šancu.

Aj preto je takmer nepredstaviteľné, aby s navrhnutými podmienkami súhlasila, ak by nebola absolútne zúfalá, čo nebola. Podaril sa jej výrazný obrat. Ukrajinci postupovali, čo znamená, že boli v lepšej vyjednávacej pozícii. Také diametrálne odlišné návrhy – aj na počet vojakov a veľkosť armády – ukazujú, že ešte nič podstatné dohodnuté nebolo, strany len diskutovali, predkladali si rôzne návrhy a alternatívy riešení jednotlivých otázok.

Ukrajina a Rusko si začiatkom apríla vymenili viacero návrhov, pracovných verzií, návrhov k návrhom, návrhov príloh a podobne. A ani WSJ neuvádza, čo existencia tejto „zmluvy“ znamená. Je to vôbec zmluva? Je nejako záväzná a platná? Alebo ide len o nezáväzný návrh či poznámky jednej zo strán? A nemali byť súčasťou zmluvy aj iné, presne rozpracované podrobnosti? Kto ju podpísal? A prečo nám ju nechcel ukázať ani len ruský prezident?

Ak by Ukrajina nakoniec súhlasila s prísnymi požiadavkami, najmä s takou zásadnou redukciou svojich ozbrojených síl, stala by sa takmer bezbrannou a proti prípadnému ďalšiemu útoku Ruska by nemala šancu.

Niekedy je vhodné si všimnúť skôr to, o čom sa v návrhu dohody nehovorí (a zamlčiava sa), ako to, o čom sa hovorí a píše. Kým väčšina zahraničných médií za najzaujímavejšiu informáciu z dokumentu považuje návrhy redukcie ukrajinskej armády, a to konkrétne čísla, napríklad Vladimír Palko túto časť bližšie neopisuje (nespomína ani veľavravný názov článku). Skutočne by sa dalo predpokladať, že Ukrajina by bola ochotná znížiť veľkosť armády na 85 000 vojakov? V dokumente sa hovorí, že prišla s protinávrhom. Na akom údaji sa nakoniec dohodli? Správne, na žiadnom.

Nepoznáme ani presné podmienky bezpečnostných garancií a už dohodnutý presný postup alebo aspoň náčrt či návrh ďalších krokov. V dokumente nie je nič o tom, ako si vyjednávači vôbec predstavovali status území obsadených od 24. februára 2022, čo je asi najpodstatnejšia otázka. Áno, dalo sa očakávať, že ruská armáda by sa stiahla, ale opäť, nepoznáme podmienky ani návrh postupu.

Článok WSJ vlastne neobsahuje takmer nič podstatné, nič, o čom by sa nepísalo už predtým, nič zásadne dôležité. Javí sa skôr ako PR výpomoc svojmu kolegovi Trofimovovi, ktorý už viaceré z uvedených faktov opísal vo svojej knihe Our Enemies Will Vanish a vo viacerých článkoch. Kniha vyšla 6. januára 2024, podobne aj extrakt z nej na stránkach WSJ alebo rôzne dôležité informácie z nej na viacerých weboch (napríklad Adam Živo v TheBureau).

Na záver ešte raz. Zverejnený dokument neobsahuje nič podstatné, nič nedokazuje, ale, naopak, ukazuje, na čom všetkom Ukrajina a Rusko dohodnuté neboli a ako boli od akejkoľvek vzájomnej dohody „na míle vzdialené“.

WSJ píše: K dohode napokon nedošlo. Svet si uvedomil rozsah ruských vojnových zločinov, Ukrajine sa začalo na bojisku dariť a Západ posilnil Kyjev aj dodávkami zbraní. „Dva roky konfliktu zocelili ukrajinskú verejnú mienku proti akejkoľvek mierovej dohode a ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj varoval, že akékoľvek zastavenie vojenských akcií by Rusku jednoducho umožnilo prezbrojiť sa a účinnejšie zaútočiť na Ukrajinu neskôr.“

V srbskom dome ruskej odporkyne PutinaPrečo sa chce srbská vláda zbaviť najhlasnejších protivojnových ruských emigrantov?

Martin Leidenfrost

Čo dosvedčujú ďalšie významné udalosti prelomu marca a apríla 2022

Ak sa chcú akékoľvek dve strany dohodnúť, či už ide o partnerský konflikt, alebo vojnu, musia si to obe skutočne želať, vyvinúť maximálne úsilie, správať sa diplomaticky a protistranu minimálne neprovokovať.

Slovník, aký mnohí Ruskí predstavitelia používali voči Ukrajincom, a ich teórie o nacistoch naznačujú, že sa v skutočnosti dohodnúť nechceli a že sa im nedá dôverovať. Stačí si pozrieť niektoré vyjadrenia od Medvedeva alebo názory v ruských médiách, nehovoriac už o vyjadreniach Putina. Alebo články a prehľad udalostí z daného obdobia:

• 29. marec 2022 – Rokovanie Ruska a Ukrajiny v Istanbule. Niektorými (najmä ruskými zástupcami) označované ako veľmi sľubné, iní, predovšetkým ukrajinskí zástupcovia boli menej optimistickí.
• 30. marec – Akákoľvek dohoda s Ruskom nebude možná, kým neopustí celé územie Ukrajiny, ktoré zabralo po 23. februári tohto roka, povedal šéf ukrajinských vyjednávačov Arachamija.
• Rusko bolo obvinené zo zintenzívnenia bombardovania obliehaného Černihivu napriek tvrdeniam, že sa stiahne na znak rešpektu k prebiehajúcim mierovým rozhovorom.
• „Nepriateľ sťahuje jednotky, ktoré utrpeli najväčšie straty, aby ich doplnil.“ Západní analytici a diplomati poznamenali, že ruská ponuka na čiastočné stiahnutie prišla po tom, čo sa ruský postup – zmarený tvrdým odporom a problémami so zásobovaním – takmer zastavil, a že Moskva už povedala, že svoje vojenské ciele preorientuje na rozširovanie územia východného Donbasu.
• 31. marec – Ukrajina by mohla byť schopná usporiadať referendum o prípadnej neutralite najskôr o rok, povedal Arachamija.
• 2. apríl – Väčšina médií začína informovať o masakri v Buči – 450 zavraždených civilistov krátko po ukončení istanbulských rozhovorov 29. marca. Nezávislé medzinárodné organizácie zaznamenali mnoho výpovedí od očitých svedkov, existujú videozáznamy, napríklad bicyklistky, na ktorú strieľa tank. Prvé informácie boli na Telegrame 1. apríla.
• 2. apríl – „Našou úlohou je pripraviť konečnú fázu nie samotného dokumentu, ale otázok, ktorých sme sa dotkli, a pripraviť budúce stretnutie prezidentov,“ povedal ukrajinský vyjednávač.
• 3. apríl – Ruskými štátnymi médiami je publikovaná „Genocídna príručka“ – teda ďalšia súčasť mozaiky potvrdzujúca celkový genocídny podtón ruskej argumentácie o nacizme, ktorá v ruských štátnych médiách dostávala toľko priestoru. A to práve v čase, keď sme čítali o Buči. Článok P. Dickinsona z 21. apríla 2022 vychádza s veľavravným názvom – Genocída na Ukrajine: Putin práve vyslovil tichý súhlas s ďalšími vojnovými zločinmi.
• 4. apríl – Ukrajinský prezident označil ruské sily za vrahov, mučiteľov a násilníkov.
• Zelenskyj: „Pre Ukrajinu je ťažšie rokovať s Ruskom, odkedy si Ukrajina uvedomila rozsah zverstiev páchaných ruskými jednotkami“ (The Guardian).
• Ruský zástupca pri OBSE Lukaševič povedal, že provokácia, ktorá zahŕňa zinscenovaný masaker v Buči, nie je prvým úsilím ukrajinskej propagandy pošpiniť ruské jednotky a vytvoriť emocionálne pozadie na prijímanie protiruských politických rozhodnutí. „Cynické a falošné provokácie používajú bezohľadní politici na Ukrajine a v niektorých západných krajinách predovšetkým na rozdúchavanie rusofóbie.“
• 5. apríl – Ukrajinský minister zahraničných vecí uviedol, že to, čo sa stalo v meste Buča, je len „špičkou ľadovca“ a situácia v Mariupole je oveľa horšia.
• Ruskí vojaci zabíjali a mučili len pre potešenie, povedal Zelenskyj pred Bezpečnostnou radou OSN. Nie je jediný zločin, ktorý by ruskí vojaci v Buči nespáchali, tvrdí ukrajinský prezident. Oznámil, že vojaci strieľali civilistov na ulici, v ich domoch, hádzali do studní a drvili uprostred cesty tankmi „len pre potešenie“.
• 7. apríl – Ruský minister Lavrov vyhlásil, že „návrh mierovej dohody, ktorý Ukrajina pripravila a predložila ruskej vláde, obsahuje ‚neprijateľné‘ prvky“ (Reuters). Lavrov uviedol, že návrh sa rozchádzal s podmienkami, na ktorých sa dohodli vyjednávači. Podľa ukrajinského vyjednávača Podoľaka sú Lavrovove komentáre „taktikou, ako odvrátiť pozornosť od obvinení ruských síl z vojnových zločinov“.
• Zelenskyj: „Ukrajinská bezpečnostná služba zachytila komunikáciu. Sú tam [ruskí] vojaci, ktorí sa rozprávajú so svojimi rodičmi o tom, čo ukradli a koho uniesli. Existujú záznamy [ruských] vojnových zajatcov, ktorí sa priznali k zabíjaniu ľudí. Vo väzení sú piloti, ktorí mali mapy s civilnými cieľmi na bombardovanie.“
• 8. apríl – Rusi bombardujú vlakovú stanicu v Kramatorsku, kde tisíce ľudí čakajú na evakuáciu. Zomrelo 63 civilistov, zranených bolo 150 ľudí. Rusi odmietli, že sú zodpovední za útok, a obviňujú Ukrajincov. V čase 10.25 hod. donecké médiá „zverejnili videá zobrazujúce dvojicu rakiet odpálených zo Šachtarska, mesta pod kontrolou separatistov“. O päť minút nato zasiahli dve rakety stanicu v Kramatorsku.
• 9. apríl – Boris Johnson prichádza na návštevu Kyjeva.
• Ruské jednotky spustili ďalší raketový útok na obytnú štvrť v Charkove. Na mieste výbuchu sa vytvoril kráter hlboký päť metrov. 
• Viac ako deväť miliárd eur poskytli darcovia pri dnešnej akcii na podporu Ukrajincov iniciovanej Európskou komisiou a kanadskou vládou.
• Ruské veľvyslanectvo v Spojenom kráľovstve uviedlo, že ukrajinský „nacionalistický režim“ pripravuje „ďalšiu provokáciu“, v rámci ktorej bude „Rusko obvinené z údajného masakrovania civilistov v meste Irpiň“ v Kyjevskej oblasti.
• „Toto je niečo, na čo nemôžeme zabudnúť... nemôžeme prehliadnuť, že je to zločin. Sú to vojnové zločiny, ktoré nebudeme akceptovať... tí, ktorí to urobili, sa musia zodpovedať,“ uviedol nemecký kancelár Scholz.
• 10. apríl – Stretnutie Putina a Zelenského nie je teraz aktuálne, Kyjev sa chce sústrediť na boje v Donbase, povedal Zelenského poradca Podoľak.
• Arachamija: „Nebudeme sa vzdávať žiadnych území a nič uznávať,“ uviedol s odkazom na separatistické republiky na východe Ukrajiny a Krym.
• 12. apríl – Putin hovorí, že mierové rozhovory s Ukrajinou sú v slepej uličke, keďže Kyjev sa odchýlil od dohôd uzavretých v Istanbule. Putin povedal, že Rusko nemá inú možnosť ako bojovať, pretože musí brániť rusky hovoriacich obyvateľov východnej Ukrajiny a zabrániť tomu, aby sa jeho bývalý sovietsky sused stal protiruským odrazovým mostíkom pre nepriateľov Moskvy.
• 19. apríl 2022 – Ruská 64. SGMR brigáda, ktorá sa zúčastnila na bojoch v Buči, bola vyznamenaná prezidentom Putinom. Prezident zagratuloval jednotke k ich „veľkému heroizmu a odvahe“: „Prezieravými a odvážnymi činmi počas ŠVO sa štáb jednotky stal vzorom naplnenia svojej vojenskej povinnosti, odvahy, obetavosti a profesionality“ (CNN).

Rád by som do tohto krátkeho prehľadu zahrnul aj optimistické informácie, ktoré naznačovali možnosť dohody medzi Ruskom a Ukrajinou. Žiaľ, na nič podobné som nenatrafil. Ale čitateľ sa o to môže pokúsiť sám. Čím viac si budeme udalosti tohto obdobia pripomínať, tých bližšie budeme k pochopeniu správania a rozhodovania sa Ruska a najmä Ukrajiny.

Záver

Ukrajinskí občania už mohli dávno žiť v mieri a ušetrili by sa tým státisíce životov – znie to krásne, ale až príliš jednoducho a naivne. Vôbec to nie je také isté, ako sa nám to niektorí politici a novinári snažia nahovoriť.

Ukrajina by bola musela výrazným spôsobom obmedziť svoju armádu, Rusi by naďalej mohli výrazne zbrojiť a posilňovať sa, keďže je oveľa ľahšie kontrolovať obmedzenie výroby (a dovozu) zbraní medzi Užhorodom a Charkovom ako niekde v ďalekej sibírskej stepi pri hraniciach s Kóreou alebo Kazachstanom. A nedokážeme si ani len predstaviť, kedy a o koľko silnejšie by sa Rusko zase vrátilo „zachraňovať“ svojich ukrajinských bratov a sestry.

Ukrajina už má skúsenosti s prímerím. Ruská strana vždy len dostala viac zbraní a znova zaútočila. Ukrajina neverí v účinnosť prímeria, lebo vie, ako to dopadne.

Mimochodom, koncom marca 2022 to nebolo prvýkrát, čo sa Rusi pokúšali dohodnúť. Putinov vyslanec pre Ukrajinu Dmitrij Kozak podľa svedkov začiatkom vojny povedal ruskému prezidentovi, že uzavrel predbežnú dohodu s Kyjevom, ktorá by „uspokojila požiadavku Ruska, aby Ukrajina zostala mimo NATO, ale Putin to odmietol a pokračoval vo svojej vojenskej kampani“. Putin podľa Reuters (14. septembra 2022) odpovedal, že „ústupky, ktoré vyjednal jeho poradca, nezašli dostatočne ďaleko a že svoje ciele rozšíril aj na anektovanie úsekov ukrajinského územia“.

Rusko túto informáciu poprelo, Kozak, ktorý s Putinom pracoval už v 90. rokoch v Petrohrade, sa už neskôr ukrajinskej agende nevenoval a (podľa svedkov) sa zdá, že „zmizol“.

Keď boli koncom marca ruské sily vyhnané z oblasti Kyjeva, Ukrajina a celý svet spoznal skutočný charakter ruských „osloboditeľov“ – „objavili sa dôkazy o zverstvách – znásilneniach, vraždách, masakroch, rabovaniach, nerozlišujúcich bombových útokoch a iných vojnových zločinoch – v Buči, Irpini, Boroďanke, Azovstali“. Tieto otrasné udalosti spôsobené ruskou armádou (čo potvrdil aj vysoký komisár OSN pre ľudské práva), dali Ukrajine ďalší dôvod na prerušenie rokovaní (R. Skidelsky, 14. február 2024, The Wire).

„Bola to Johnsonova charizma a jeho posolstvo zo Západu, čo zvrátilo Zelenského rezignované prijatie mierových rozhovorov? Podľa blízkych spolupracovníkov nie – skôr to bol hlboký posun v ukrajinskej verejnej mienke pobúrenej správami o masakroch, ktoré vyšli najavo na území odstúpenom Ruskom, plus poznanie, že Putinovi nemožno dôverovať. (...) Ako povedal Arachamija: ‚Neexistovala žiadna dôvera v Rusov... trvalý mier bolo možné dosiahnuť len s bezpečnostnými zárukami [zo Západu]‘“ (O. Matthews, 9. december 2023, The Spectator).

Na záver si dovolím použiť slová ukrajinskej novinárky Svitlany Morenets (The Spectator):

Ukrajina už má skúsenosti s prímerím, do ktorého ho dotlačili aj západné krajiny. Mali ho (v Donbase) osem rokov a celý tento čas, keď si Západ myslel, že na Ukrajine je mier, ukrajinskí vojaci naďalej zomierali, pretože Rusko nedodržiavalo prísľub o prímerí, a naďalej zomierali aj civilisti. Ruská strana vždy len dostala viac zbraní a znova zaútočila. Ukrajina neverí v účinnosť prímeria, lebo vie, ako to dopadne.