Pred vpádom do Rafahu Humanitárna situácia v Gaze je neúnosná. Aké má Izrael alternatívy?

Koniec izraelskej invázie do Pásma Gazy s cieľom eliminovať hnutie Hamas, ktorá sa začala pred viac ako piatimi mesiacmi, je zatiaľ v nedohľadne. Izrael čoraz viac stupňuje svoje útoky a v najbližšom čase plánuje útok na južné mesto Rafah.

Aj keď veľká časť štátov sveta stále uznáva právo Izraela na sebaobranu, problémom je rozsah jeho reakcie a miera humanitárneho utrpenia v Gaze.

Gazu, ktorá je rozlohou veľká približne ako Bratislava, obýva viac ako 2,3 milióna ľudí, ktorí nemajú kam ujsť. Drvivá väčšina z nich už dnes nemá prístup k elektrine či tečúcej vode a podľa Svetového potravinového programu približne polovica obyvateľov čelí katastrofickému nedostatku jedla.

V severnej Gaze, ktorá je prakticky odrezaná od akejkoľvek humanitárnej pomoci, hrozí v najbližších mesiacoch hladomor. Veľkým problémom je aj nedostatok dojčenskej výživy, čo spôsobuje obrovskú nadúmrtnosť novorodencov.

Do polovice marca zahynulo viac ako 31-tisíc Palestínčanov, podľa odhadov tretinu z nich predstavujú teroristi, a viac ako 72-tisíc je zranených. Ide však iba o konzervatívne odhady, skutočné čísla sú zrejme vyššie. Chystaná invázia Izraela do mesta Rafah, kde sú podľa neho koncentrované zvyšky väčších jednotiek Hamasu, by znamenala humanitárnu katastrofu nevídaných rozmerov.

Po útoku Hamasu 7. októbra vyzvala izraelská armáda obyvateľov Gazy na odchod na juh, pretože jej útoky sa mali začať na severe. Približne milión ľudí teda smerovalo do vtedy ešte relatívne bezpečného mesta Rafah, ktoré leží na južnej hranici Gazy.

V tomto meste, kde pred vojnou žilo okolo 200-tisíc obyvateľov, sa momentálne nachádza 1,5 milióna ľudí. Ich návrat na sever Gazy nie je možný, keďže na tomto území je dnes zničených 69 – 81 percent všetkých budov.

Príbuzní a priaznivci izraelských rukojemníkov zadržiavaných v Pásme Gazy militantnou skupinou Hamas počas protestu v Jeruzaleme v pondelok 25. marca 2024. Foto: TASR/AP

USA nevetovali rezolúciu OSN

Pripravovaná invázia do Rafahu výrazne vystupňovala medzinárodný tlak na aspoň dočasné prímerie. Najčerstvejším príkladom je rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN prijatá v pondelok 25. marca, ktorá po prvýkrát od začiatku konfliktu volá po dočasnom prímerí počas posvätného mesiaca ramadán.

Táto rezolúcia, ktorú predložilo Alžírsko, bola schválená 14 členmi Bezpečnostnej rady, pričom Spojené štáty sa pri hlasovaní zdržali a nevyužili tak na rozdiel od minulosti svoje právo veta. Aj keď hovorca Národnej bezpečnostnej rady USA John Kirby zdôraznil, že zdržanie sa nepredstavuje zmenu politiky USA voči Izraelu, tento krok výrazne naštrbil ich už aj tak napäté vzťahy.

Izraelský premiér Netanjahu v reakcii na to zrušil svoju plánovanú cestu do Washingtonu, D. C., a izraelskí predstavitelia neobyčajne tvrdo kritizovali americkú administratívu. Avšak rozpor medzi Izraelom a Spojenými štátmi bol zreteľný už pred prijatím rezolúcie. 

Donald Trump upozornil, že Izrael stráca podporu a mal by svoju činnosť smerovať k dokončeniu vojenských operácií.

Vodca senátnej demokratickej väčšiny Chuck Schumer a blízky spojenec prezidenta Bidena v polovici marca verejne vyzval na konanie nových volieb v Izraeli. Netanjahu tento krok vníma ako priame zasahovanie USA do vnútornej politiky Izraela a podkopávanie jeho vlastnej pozície, čo kvalitu vzťahov výrazne ochladilo.

V tomto ohľade je zaujímavé, že kým demokrati sa čoraz viac odkláňajú od Netanjahua a jeho vlády, republikáni sa, naopak, k nemu čoraz viac prikláňajú. V reakcii na Schumerovo vyhlásenie republikánsky hovorca Snemovne reprezentantov Mike Johnson pozval Netanjahua, aby predniesol v snemovni prejav.

Obidve strany veľmi vážia svoje kroky a snažia sa konflikt využiť vo svoj politický prospech, pretože vojna v Gaze môže výrazne ovplyvniť tohtoročné prezidentské voľby.

Problémom pre Izrael je však aj strata podpory zo strany EÚ. Ešte počas minulého týždňa sa Únia jednotne postavila za prímerie a štyri štáty plánujú uznať Palestínu za nezávislý štát. 

Izrael jednoducho postupne prehráva v boji o obraz konfliktu medzi verejnosťou na Západe, čo sa odzrkadľuje aj v nedávnych vyjadreniach Donalda Trumpa, ktorý upozornil, že Izrael stráca podporu a mal by svoju činnosť smerovať k dokončeniu vojenských operácií.

Pokiaľ má Izrael zostať bezpečným miestom, Hamas už nikdy nemôže nadobudnúť svoju predchádzajúcu silu. Keď uvážime, že Hamas dostával podporu na útok 7. októbra z Iránu, ktorého predstavitelia pravidelne hovoria o cieli vymazať Izrael z mapy, opätovný vzostup Hamasu by znamenal pre Izrael permanentné nebezpečenstvo. Obyvatelia Gazy a Západného brehu však majú zase právo žiť v mieri.

Konflikty na Blízkom východe sú komplikované a siahajú ďaleko do minulosti. Otázkou zostáva, čo bude Izrael považovať za svoje víťazstvo a aké má byť budúce trvalo udržateľné usporiadanie vzťahov medzi palestínskymi územiami a Izraelom.

Rekviem za GazuSom ako priateľ Izraela spoluvinníkom novej genocídy?

Martin Leidenfrost

Aká by mohla byť alternatívna izraelská stratégia?

Na túto otázku zatiaľ neexistuje odpoveď. Všetci si uvedomujú vysokú mieru civilných obetí v Gaze, ale s hodnovernou alternatívnou stratégiou proti Hamasu zatiaľ ešte nikto neprišiel.

O návrh sa nedávno pokúšal známy konzervatívny komentátor denníka New York Times David Brooks. Podľa neho existujú štyri možné alternatívy: pokračovanie v boji v Gaze v nižšej intenzite, a teda s nižším počtom jednotiek, cielené atentáty na kľúčových predstaviteľov počas dlhšieho obdobia, protipovstalecká stratégia, ktorú využili USA v Iraku, alebo úplné zastavenie bojov, uspokojenie sa so súčasnou úrovňou ochromenia Hamasu a obmedzené útoky v budúcnosti.

Alternatívy podľa Davida Brooksa: pokračovanie v boji v nižšej intenzite, cielené atentáty na kľúčových predstaviteľov, protipovstalecká stratégia alebo uspokojenie sa so súčasnou úrovňou ochromenia Hamasu a obmedzené útoky v budúcnosti. 

Ako Brooks priznáva, ani jedna z týchto stratégií nemá veľkú šancu priniesť do regiónu pokoj, pretože Hamas by nebol zničený a ďalej by dominoval vláde v Pásme Gazy.

Bez zničenia Hamasu nemôže prísť k žiadnej obnove Gazy. Hamas dlhodobo využíva humanitárnu pomoc zo západných krajín na financovanie svojich aktivít a podľa Brooksových odhadov až miliarda dolárov smerovala v posledných rokoch na budovanie podzemných tunelov, v ktorých má Hamas svoje základne. Žiadna západná krajina podľa neho neprispeje výraznejšie sumy na rozvoj Gazy, pokiaľ tieto peniaze budú smerovať na teroristické aktivity.

Podľa analýzy Raphaela S. Cohena v magazíne Foreign Policy sú akékoľvek výzvy na politické riešenie v tejto fáze iba utópiou. Podľa neho by ani uvalenie sankcií na Izrael nezmenilo jeho pozíciu, pretože sankcie zväčša nemenia postoje krajín v otázkach národnej bezpečnosti.

Pokiaľ by prišlo k okamžitému prímeriu, Hamasu by zostali tisíce bojovníkov a čoskoro by doplnil aj svoje straty. Izrael by dostal späť rukojemníkov iba výmenou za palestínskych väzňov, z ktorých mnohí môžu byť do budúcna nebezpeční. Jeden príklad za všetky: strojca útokov zo 7. októbra Jahjá Sinvár bol prepustený z izraelského väzenia v roku 2011 ako súčasť výmeny väzňov.

S určitou alternatívnou stratégiou voči invázii do Rafahu chcú prísť samotné Spojené štáty, malo by sa to však opierať iba o zastavenie pašovania zbraní z Egypta do Pásma Gazy. Na otázku, čo spraviť s piatimi až ôsmimi tisícmi bojovníkov Hamasu, ktorí sú priamo v Rafahu, opäť neexistuje odpoveď.

Asi najlepšie vystihol celú situáciu profesor Ned Lazarus pre denník The Atlantic ešte na začiatku vojny: „Závidím tým, ktorí presne vedia, ako možno zastaviť Hamas bez ďalšieho zabíjania a utrpenia pre ďalších ľudí v Izraeli a Gaze. Pretože ja to neviem. (...) Veľkú časť svojho profesionálneho života som zasvätil hľadaniu mierovej zmeny v tomto konflikte, snažil som sa počúvať a porozumieť Izraelčanom a Palestínčanom a nájsť spôsoby, ako sa dopracovať k mieru, spravodlivosti, spolunažívaniu alebo vzájomnému porozumeniu alebo čomukoľvek lepšiemu, ako je teraz.“

Izraelská pozemná ofenzíva je podľa neho „pochmúrnou vyhliadkou, ktorá bude stáť ešte viac izraelských a palestínskych životov bez záruky úspechu. Hovorím to s hlbokým zármutkom – ale ešte som nepočul žiadnu dôveryhodnú a účinnú alternatívu“.

Vojna v Pásme Gazy sa ocitla na mŕtvom bode. Humanitárna situácia je neudržateľná, ale životaschopnosť Hamasu môže v nasledujúcich rokoch viesť k ďalšiemu vraždeniu Izraelčanov. Hodnoverné a uskutočniteľné alternatívne stratégie sú zatiaľ v nedohľadne.