Ako zranenia z detstva ovplyvňujú náš život?

Keď začneme počúvať naše emócie, zavedú nás naozaj až do detských čias. Každý z nás nejako cíti, že obdobie detstva je veľmi dôležité. Ak ste rodičia, určite prežívate obavu, ako ste poznačili svoje deti.

V krátkosti zhrniem, čo sme si v tomto seriáli už povedali:

Emócie sme prestali hodnotiť či posudzovať,

odhalili sme svoje ventily a dokonca sme emócie prijali za našich mentorov, ktorí nám chcú niečo povedať.

Spochybnili sme našu racionalitu ako nositeľa svetla a pravdy v sebapoznaní a uznali sme, že emócie nám odhalia čo si skutočne myslíme. (kto si nečítal predchádzajúce články, treba si ich prejsť postupne, ináč Vám to nebude dávať logiku).

V šiestom diely chceme urobiť ďalší krok k reálnej zmene v našom živote využitím sebareflexie a tak preniesť vrchy v našom živote. Chceme sa pokúsiť odhaliť presvedčenia, ktoré vytvárajú hory problémov v našom živote.

Programy nášho srdca

Programy, presvedčenia nášho srdca, neodhalíme jednoduchým mudrovaním, či psychologizovaním. 

V predchádzajúcom článku som na príklade Janky a Pavla, čiastočne ukázal ako nás aktuálne problémy môžu doviesť k odhaleniu súvislosti, ktoré sú  hlboko v detstve. Tie spomienky sa im vynorili v súvislosti s bolestnou emóciou, ktorú prežívali. K odhaleniu programov nás môže doviesť jedine nevyhnutná potreba riešiť ťažkosť v našom živote s využitím reflektívnych nástrojov, ktoré sme si už čiastočne osvojili. 

Keď začneme počúvať naše emócie, zavedú nás naozaj až do detských čias. Každý z nás to nejako cíti, že obdobie detstva je veľmi dôležité. Ak ste rodičia, určite prežívate obavu, ako ste poznačili svoje deti. Viacero psychologických, neurobiologických, medicínskych, epigenetických a iných vedných disciplín sa zhodujú na tom, že obdobie ranného detstva približne do 7 roku života dieťaťa je kľúčovým. V tomto období je mozog ako špongia – „v polohypntotickom“ stave, kedy všetko „nasáva“. A až 70% programov, ktoré vytvorí a preberie, sú limitujúce – negatívne. Po siedmom roku života ich naša nevedomá myseľ prehráva až v 95%  času nášho dňa. 

Nie zranenia v detstve, ale reakcia na zranenia ovplyvňuje náš život.

Občas ma v poradni niekto presviedča, že mal pekné detstve, že nemá limitujúce presvedčenia. V mojej mysli sa zapne červené svetielko. Po pár otázkach na konkrétne zážitky zistíme, že si toho veľa nepamätá, a to sa mi už v hlave rozsvietia dve červené svetielka. Nie je možné, aby sme boli nezranení, aby sme si nevytvorili limitujúce presvedčenia ako obrannú reakciu na nelásku, samotu, opustenie, strach, či nepriateľstvo.

Toto všetko a ešte viac zažijeme, lebo aj naši rodičia nezažili dokonalú lásku, tiež mali rodičov s limitujúcimi presvedčeniami, ktoré boli odovzdané im. Už len jednoduchým zrkadlením, napr. – keď sa usmejete na malé dieťa, zopakuje váš úsmev, a myslíte si, že tých 70% limitných programov neopakuje?! A nevraviac o rôznych zážitkov, ktoré tiež nemusia byť ok pre dieťa.

Do siedmich rokoch života si vytvoríme až 70 % limitných programov, ktoré sú prevzaté od rodičov

Do siedmich rokoch života si vytvoríme až 70 % limitných programov, ktoré sú buď reakciou na zranenia alebo prevzaté od rodičov. Tieto programy,  nám slúžia ako ochrana – ako brnenie, pancier, železná košela, ktorá nás chráni pred bolesťou a pomáha nám zvládnuť bolestný zážitok.

Paradoxne, sa zároveň nám stanú limitným programom, ktorý sám o sebe recykluje tento zážitok v celom našom živote, teda aj v dospelosti. Zážitok pominie, program zostanie, a prehraje sa hoc aj v zdanlivo podobnej situácii ako osvedčený/naučený program. Možno to ani nevidíme, ale často tento program je tak prepojený s nami, akoby vytváral našu identitu v podobe nejakej vlastnosti či charakteru – jednoducho si povieme, ja som taký – to som ja.

Programy nášho srdca môžu za to, aký máme život.

To oni stvorili realitu nášho života. Ak chceme meniť náš život tým, že zmeníme nejaké správanie na sebe, alebo sa dáme na nejaký výcvik nejakých zručnosti, alebo dokonca sa necháme ovplyvňovať nejakými mentormi či motivátormy, ktorý nám dodajú odvahu a plné vrece pozitívneho a proaktívneho myslenia, nezmeníme náš život, len si vytvoríme nachvíľu dojem, že sa niečo mení.

Po nejakom čase sa to všetko vráti k starému. Ešte môžme zmeniť prácu, miesto, či krajinu, alebo vymeniť ľudí, nájsť si iného životného partnera. Taktiež si vytvoríme dojem zmeny na chvíľu. Po páru mesiacoch sa všetko vráti k starému. Možno v iných farbách, s inými ľuďmi, ale v podstate to isté. Jednoducho „tudi cesta nevede!“. 

Ak chceme skutočnú zmenu našej reality, potrebujeme sa vrátiť do ranného detstva a tam hľadať súvislosti s aktuálnym problémom, potrebujeme sa vrátiť k dieťaťu v nás. Ono má odpovede na naše otázky. To ono má kľúče k našej zmene reality. Ale o tom až nabudúce.

(2 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...