Odkedy sa venuješ atletike?
Keď som začala študovať na strednej škole, telocvikári si všimli, že “mi to celkom behá”, a tak som reprezentovala školu na všetkých možných súťažiach ako orientačný beh, letný biatlon, cezpoľné behy a absolvovala som aj atletické preteky na drahé. Takmer vždy som sa prebojovala až do celoslovenského finále, kde sa poväčšine tiež darilo a to bez nejakej špeciálnej prípravy. Až v treťom ročníku som sa stala členkou atletického oddielou TJ Družba Piešťany a pod vedením trénerky Annemary Halmovej som začala pravidelne trénovať a zúčastňovať sa atletických súťaží. Stále som sa však tým bavila, najmä kôli dobrej partii, vlastne sme si ani neuvedomovali, že trénujeme, bola to zábava. Po strednej škole som začala študovať na vysokej škole v Bratislave a tak som zmenila trénera aj klub a doteraz som členkou Atletického oddielou TJ Slávia STU Bratislava.
Ty beháš aj na dráhe aj v prírode. Čo ťa viac baví a prečo?
Keď som začala trénovať, mojou hlavnou disciplínou bol beh na 800m. Zúčastňovali sme sa aj cezpoľných behov a občas aj cestných, avšak dráhové preteky boli moje najobľúbenejšie a najdôležitejšie. Teraz v mojom už "pokročilom" veku, postupne presedlávam práve na cestné a vytrvalostné behy. Stále sa snažím udržať si rýchlosť, preto nevynechávam ani preteky na kratšie vzdialenosti na dráhe, ale už tam veľké rezervy v porovnaní s mojími osobnými rekordmi nevidím, preto ich beriem skôr ako doplnkové disciplíny. Paradoxne však práve na tých dráhových pociťujem väčšie predpretekové stresy. Pri cestných behoch a behoch v prírode poväčšine panuje priateľská atmosféra. Bežecká komunita sa na Slovensku ohromne rozrastá, beh sa stáva populárnym, a preto sa na cestných behoch stretnete s veľkým množstvom bežcov, kamarátov, ale aj ľudí, ktorí stoja popri trati a povzbudzujú, čo vie veľakrát pomôcť a vyhecovať na lepší výkon. Je ťažké rozhodnúť sa, čo ma baví viac, dá sa povedať, že na ceste som stále ešte nová a vídim tam možnosti v posunutí svojich osobných rekordov, ale dráhové preteky budú pre mňa asi navždy srdcovka. Tréningy sa líšia podľa toho na aké preteky sa práve pripravujeme a v akej časti prípravy sa nachádzame. Keď je pred nami dráhová sezóna, kľúčové tréningy odbehám na štadióne. Sú to poväčsine kratšie a rýchlejšie úseky, ale nevynechávam tiež výbehy kopcov či tempové behy. Pred cestnými behmi, kedy sú aj úseky dlhšie, preferujem tréningy na asfalte a cyklochodníky v okolí Piešťan sú na tieto druhy tréningov ako stvorené. Rada mám tiež obdobie po sezone, keď najbližšie preteky sú v nedohľadne a ja si vychutnávam voľné behy v prírode, v lese, či turistiku.
Aké boli tvoje doteraz najväčšie úspechy a čo ťa čaká tento rok?
Za najväčší úspech považujem, že sa stále dokážem zlepšovať a každý rok posúvať svoje osobné rekordy. Časy svojich "osobákov" som posunula na hodnoty, o ktorých som si myslela, že sú pre mňa nedosiahnuteľné a stále cítim, najmä v tých dlhších tratiach, rezervy. Áno, stále sa bavíme o časoch, ktoré v porovnaní s európskou atletikou nič neznamenajú, ale pre mňa ako pracujúceho človeka, ktorý sa behom baví, to znamená veľa. Veľmi ma poteší, keď dostávam po pretekoch správy, ako som niekoho motivovala alebo ako sa vedia aj cudzí ľudia tešít z vášho úspechu. Teší ma, keď viem svojimi výkonmi povzbudiť ľudí a ukázať, že nikdy nie je neskoro a nikdy nie ste priliš starý na to, aby ste vedeli posunúť svoje limity. Cieľ na tento rok je opäť o čosi stlačiť čas na cestných behoch, ako 5km, 10km a polmaratón. Rada by som vylepšila osobné maximum aj na dráhovej päťke a prvýkrát plánujem absolvovať dráhovú desiatku na spojených majstrovstvách Slovenska a Česka, z čoho mám veľký rešpekt, keď si predstavím, že budeme krúžiť 25 kôl na štadióne, ale verím, že sa so súperkami z Česka pobijeme o čo najlepšie výsledky.
Svoje bežecké skúsenosti odovzdávaš ďalej a trénuješ deti. Ako si sa k tomu dostala?
Po ukončení vysokej školy som sa zamestnala a beh išiel trošku do úzadia. Potrebovala som si zvyknúť na nový životný štýl, zmenu prostredia a možno trošku aj oddýchnuť. Vtedy mi kamoška povedala, že ide na školenie trénerov atletiky, či sa nechcem pridať. Ja som taký "kurzoholik" v odboroch, ktoré ma bavia a tak som si povedala: Prečo nie? Veď raz sa to môže zísť. A zišlo sa to približne po roku, keď som zmenila prácu a vrátila sa späť do Piešťan, kde ma oslovili manželia Repčíkovci, či by som sa nechcela stať trénerkou v ich rozbiehajúcom atletickom klube Funny Athletics. Mala som trošku pochybnosti či to zvládnem, ale ponuku som prijala a dnes je to siedmy rok, čo vediem svoju tréningovú skupinu v tomto klube. S deckami sa posúvam aj ja. Zlepšujem sa pri nich nie len po trénerskej stránke, ale aj osobnostnej, myslím, že moja trpezlivosť je už celkom vycibrená. Baví ma pozorovať, ako sa deti snažia, zlepšújú a bavia športom. Samozrejme, nie vždy to ide podľa predstav, ale všetko to napraví moment, keď si z pretekov odnášame nové rekordy a úsmevy na tvárach.
Okrem behu sa venuješ aj ďalším zaujímavým činnostiam. Masérstvo a včelárstvo medzi ne určite patrí.
Ako som už spomínala, rada sa zúčastňujem kurzov a školení na témy, ktoré sú mi nejakým spôsobom blízke. Chcela som ovládať masérske techniky s tým, že možno budem vedieť pomôcť aj sebe pri nejakých menších zraneniach. Tak som sa prihlásila na masérsky kurz. Hneď po absolvovaní kurzu som si kúpila masérsky stôl. Nemôžem povedať, že ho rozkladám pravidelne, ale občas pomasírujem aspoň rodinných príslušníkov. V našej rodine má včelárstvo veľkú trádciu, odmalička sme ocinovi pomáhali vo včelíne a tak keď bola možnosť zúčastniť sa kurzu včelárstva nezaváhala som. Na moje šťastie sa kurz konal počas koronového obdobia a tak prednášky bývali online, jedine za praxou som cestovala do Banskej Bystrice počas celého roka. Tak sa niekedy stalo, že rovno z praxe som utekala na preteky alebo naopak. Staráme sa o približne 20 včelstiev, pričom využívam aj získané vedomosti z kurzu, ale najviac sa učím práve od ocina, ktorý má bohaté dlhoročné skúsenosti a veľa poznatkov tiež získal práve od svojho otca. Práca so včelami je veľmi pekná a fascinujúca, mám aj určité vízie a plány, no všetko si vyžaduje čas, ktorý nie vždy hrá v môj prospech pri všetkých povinnostiach a záľubách.
Keď sa spätne pozrieš na svoj atletický život, tak na čo najradšej spomínaš?
Vďaka atletike som navštívila veľa zaujímavých miest spoznala veľmi veľa inšpiratívnych ľudi a napísalo sa veľmi veľa príbehov. Asi najviac som vďačná za priateľstvá, ktoré vďaka atletike mám. Aj keď moje rovesníčky už s atletikou skončili pár rokov dozadu a na pretekoch sa teda nestretávame, priateľstvo ostalo a pár z nich patrí k najbližším osobám v mojom živote. Taktiso s priateľom Matúšom Hujsom som sa zoznámila práve na pretekoch. Síce som vtedy do cieľa nedobehla a sama sebe vyčítala, že som radšej mohla ostať doma, neskôr sa ukázalo, že cestovať do Krupiny zmysel malo.