Texty

Úcta k ženám po smerácky

A už je to tu. V mestách a mestečkách po celom Slovensku sa schyľuje (zas a znovu) k tým najgýčovejším akciám, aké vie politický marketing vypľuť. Kultúrne domy znovu zaplnia stovky dôchodkýň, ktoré s nostalgiou spomínajú na časy minulého režimu. Na časy, kedy boli mladé, zdravé a s perspektívou na krajšiu budúcnosť. A taktiež spomínajú na konkrétny deň, na 8. marec, kedy im bolo v komunistickej diktatúre dovolené na jeden deň v roku cítiť sa ako kráľovné.

Lenže o to práve ide. Režim nechcel dať ženám najavo, že sú si skutočne rovné s mužmi. Preto zneužil Medzinárodný deň žien, absolútne pokrivil jeho význam a vyrobil z neho frašku. Tá mala za úlohu opiť ženy rožkom, dodať im arómu výnimočnosti, no v skutočnosti už na druhý deň museli znášať trpkú chuť reality. 8. marec bol povinnou jazdou s tým istým programom. Každá žena dostala kvetinku, lichôtky a prednášku o tom, aká je skvelá, aká je potrebná, no najmä aká je odlišná od muža. Na to sa kládol dôraz, pričom stranícke kádre sa pritom nikdy nezabudli schuti zasmiať. Ten smiech bol zväčša úprimný, no bol aj podstatný. To aby presvedčil ženy, že všetky útrapy, ktoré museli znášať zo strany svojich kolegov a nadriadených, sú vlastne len akýmsi „korením života“. Ich skutočné potreby a obavy sú scestné, pretože mocná ruka nadriadeného vie presne, čo ona potrebuje.

To, ako veľmi bol komunistický režim pokrytecký, už dnes veľmi dobre vieme a rovnako vieme aj to, v akých pomeroch museli ženy v tej dobe existovať. O to nechutnejšie nám dnes prídu režimu poplatné oslavy MDŽ, ako keby ich gýčovosť nestačila. To by však nebola strana Smer – slovenská sociálna demokracia, keby dovolila zabudnúť na atmosféru čias minulých. Už sa stalo stálicou tejto strany, že každý rok organizuje v období pred MDŽ verejné akcie po celom Slovensku. Tie sú priam na nerozoznanie od komunistických osláv a obsahujú všetky vyššie spomínané prvky. Oslavy sa konali za každej politickej atmosféry, dokonca aj bezprostredne po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a napriek svojej nestraníckej povahe (sick!) sa na nich zhodou okolností objavovali politici, ktorí práve potrebovali podporu od smeráckeho elektorátu.

Róbert Fico rozhodne miluje ženy. Teda je nimi minimálne posadnutý. Už legendárnym sa stal záznam z relácie Slávici na ulici, kde spieva hit Modusu Dievčatá (Moderátorom tam je pritom Jožo Pročko, ktorý dnes patrí k najhlasnejším parťákom Igora Matoviča v parlamente. Život má vskutku tajné chodníčky). Taktiež sa sústavne objavuje na verejnosti so stále novými slečnami, z ktorých sa občas vykľujú milenky talianskych mafiánov. No a, samozrejme, je to jeho slovník, a najmä prirovnania, ako napríklad to spred pár rokov zo zjazdu ČSSD (pre mladšie ročníky SocDem), kde tvrdil, že „ak prestane fungovať bordel, treba vymeniť dievčatá, nie postele“. To sa pritom bavíme o roku 2018. Odvtedy jeho jazyk ešte viac zhrubol, Zuzana Čaputová sa dostala do prezidentského paláca, a zvyšok si môžete domyslieť. Fico je jednoducho zlatým grálom každého psychológa zaoberajúceho sa freudovými tézami. Čo však jeho partaj naozaj robí pre lepší život žien na Slovensku?

Mizogýnia ako dôvod na hrdosť

Aby sme boli aspoň trochu féroví k Ficovi, problémy týkajúce sa emancipácie žien a mužov sú podobné a rovnaké prakticky v celej Európe. Dokonca by sa dalo Ficovi kvitovať napríklad to, že sa nesnaží útočiť na reprodukčné práva žien. No ak sa bavíme o problémoch, ktorým čelia ženy v spoločnosti, tak tieto témy zďaleka nie sú kľúčové. Iste, otázky férovejšieho zastúpenia žien na vysokých pozíciách, rovnakého platového ohodnotenia alebo skvalitnenia pracovného prostredia, si všetky zaslúžia priestor na debatu a prípadnú právnu úpravu. Avšak pre spustenie debát k týmto témam treba mať predovšetkým splnený základný predpoklad, a to je bezpečné miesto na diskusiu.

Čo nového u susedov?

Přinášíme pravidelné postřehy o slovenské politice. Přečtěte si, co hýbe děním u našich sousedů!

Poskytuje súčasná vláda takýto priestor? V súvislosti s nedávno schválenou novelou trestného zákona (ktorú nakoniec čiastočne pozastavil ústavný súd), nemala koalícia problém využiť skrátenie premlčacích dôb za znásilnenie ako nástroj na vydieranie. Okrem toho využila aj svojho „mladého vlka“, poslanca Richarda Glücka, na šírenie mizogýnnych zvrhlostí na štýl Andrewa Tatea. Mimochodom, je to ten istý smerák, ktorý vrazil päsťou Igorovi Matovičovi z virálneho videa z predvolebnej kampane. Tento človek je momentálne mladou tvárou Smeru, potenciálny nástupca súčasnej nomenklatúry. Ak sa pýtate, ako na tieto slová reagovali ženské členky Smeru, tak sa pýtate márne. Tie sú v strane prakticky neviditeľné, teda iba pokiaľ netreba pochváliť a zdvihnúť ego predsedovi. Tú najviditeľnejšiu, europoslankyňu Moniku Beňovú, pritom charakterizuje jedna, no o to dôležitejšia vlastnosť pre smeráckych chlapov: servilita. Tejto žene chýba akákoľvek súdnosť a sebavedomie. Tieto vlastnosti nedokázala prejaviť ani len v momente, keď tisícový dav priamo pred ňou skandoval: Čaputová je americká k***a. A čo na to hlavná predstaviteľka smeráckych žien keď ju s tým médiá konfrontovali? „Ja som nič také nepočula.“

Koho to tam ešte máme? Tomáša Tarabu, ministra životného prostredia, ktorý okrem prírody podľa všetkého nenávidí aj ženy. Ako inak sa dá vysvetliť kyberšikana, ktorú spustil ešte pred vyše dvomi rokmi na prezidentkinu dcéru? Tú, vtedy 17-ročnú, si neváhal vybrať ako obeť pre svoje nenávisťou zmietané publikum. Jeho status na facebooku vtedy spustil lavínu hejtu, pričom mal tisíce komentárov a zdieľaní. Aby sme ale boli féroví aj k pánu ministrovi, SNS mu nastavuje, čo sa mizogýnie týka, naozaj vysokú latku. Rudolf Huliak, známy medveďobijec a v súčasnosti poslanec parlamentu, napríklad prirovnáva ženy nahlasujúce znásilnenie po 10 rokoch ku k****m. Rodine Kuffovcov zase z očí doslova srší nenávisť ku všetkému živému, no k ženám predsa len o niečo viac. Inak by otec Štefan nehlasoval za zákon, ktorý by ženy odsudzoval na 5 – 12 rokov väzenia za podstúpenie umelého oplodnenia. No ale ak by ani to nestačilo, čerešničkou na torte, symbolom žien tohto hnutia je ministerka kultúry Martina Šimkovičová. Tá sa rozhodla obetovať sa pre dobro slovenskej kultúry a svojpomocne sa odhodlala oživiť do záhrobia putujúce vtipy o blondínkach.

Tá, koniec koncov, predstavuje ženský ideál súčasnej garnitúry. Usmievavá, blbá a servilná. Také ženy sú atraktívne pre všetkých tých Ficov a Dankov. Margaret Thatcherová kedysi povedala: „Ak chcete, aby bolo niečo povedané, choďte za mužom. Ak chcete, aby bolo niečo urobené, choďte za ženou.“ Silná a sebavedomá žena vie byť nielenže rovnako dobrá ako muž, ale jej zmysel pre empatiu a prežívanie krívd, ktorých sa jej v mužskej spoločnosti stále dostáva, vedia pôsobiť ako motor pre zmeny k lepšiemu. Zmeny sú však presne to, čo pôsobí priam alergicky na „mužov“ v súčasnej vládnej koalícii. Tí sa stále čičíkajú v presvedčení, že im patrí svet, a nie sú ochotní sa oň deliť. Ich cieľom je a bude vyštvať ženy z verejného priestoru, tak ako sa im to okrem Zuzany Čaputovej podarilo po novom už aj s novinárkou Zuzanou Kovačič-Hanzelovou. Tieto a mnohé iné ženy sa previnili tým, že odmietli hrať podľa „mužských“ pravidiel, a cenou za to im je život v strachu o seba a svojich najbližších. Preto vám, milé ženy, prajem, aby ste mali silu pokračovať a nevzdali ste sa. Skutoční muži totižto túžia po tom, aby sa zmenili, aby sa vyvíjali a aby budovali nielen seba, ale aj svoje okolie.