Slováci sa nemajú na čo sťažovať, hovorí Slovenka v Austrálii. Z dvoch rokov sa jej pobyt predĺžil na dvadsať
V Austrálii majú hendikepovaní takmer rovnaké možnosti ako zdraví.
Pracuje ako pedagogička a trénerka v dennom centre, kde manažuje prípady klientov s mentálnym hendikepom, a taktiež ako masérka ľudí s mozgovou obrnou. Slovenka Marcela Krajčírová žije 21 rokov v austrálskom Sydney. Po trvalom pobyte získala u protinožcov aj občianstvo. Vo voľnom čase sa venuje behu a má za sebou desať maratónov a päť ultramaratónov. Bežala po Čínskom múre aj v základnom tábore Mount Everestu v Himalájach. Pre DOBRÉ NOVINY sa s ňou rozprávala Lucia Fričová.
Vyštudovali ste zdravotnú strednú školu a Pedagogickú fakultu UK. Prečo ste sa rozhodli v roku 2004 odísť do Austrálie?
Po výške som pracovala sedem rokov u mobilného operátora. Nároky na znalosť cudzích jazykov sa, ale zväčšovali. Bola som generácia, ktorá sa ešte učila ruštinu. Chodiť na kurzy angličtiny po robote mi nevyhovovalo. Mala som tridsať, otvorili sa hranice, všetci odchádzali do Anglicka, Ameriky či Kanady. Mne sa podarilo dostať do Austrálie.
Dnes je migračná politika Austrálie prísnejšia ako kedysi. Aké boli vaše začiatky?
Mala som predstavu, že v Austrálii budem dva roky, naučím sa jazyk a vrátim sa späť. Medzinárodní študenti, medzi ktorých som patrila, sú pre Austráliu značným zdrojom príjmov. Platia si tu pobyt, školu a sú lacnou pracovnou silou, ktorá môže odrobiť maximálne 20 hodín týždenne. Imigračné oddelenie to striktne sleduje. Brala som to ako jazykové prázdniny. Mojou prvou školou bol cestovný ruch, lebo sa za neho platilo najmenej. Mala som hodiny angličtiny a poobede som umývala autá. Bola som súčasťou slovensko - českej komunity, takže zlepšovanie angličtiny bolo pomalé.
Angličtina vás doviedla k tomu, že sa z dvoch rokov stalo dvadsať?
Po dvoch rokoch som zistila, že po anglicky veľa neviem. Záverečné skúšky som zázračne urobila, hoci som nerozumela otázkam. Druhú školu som si vybrala ľahšiu, že si zarobím a vrátim sa domov. Spolubývajúca študovala bojové umenia, tak som sa aj ja prihlásila a chvíľu som chodila do roboty s modrinami. Po roku som prešla na inú školu a urobila si certifikát fitness trénera. Lenže školy naberali študentov a tolerovali aj slabú dochádzku. Veď si za školu platia. Potom imigračné začalo kontorlovať dochádzku. Bola som cez leto na Slovensku, vrátila som sa a prišiel mi mail, že moja škola je zrušená.
Mali evidovaných tisíce študentov, ale reálne nás tam chodila len desiatka. To ma primälo k tomu začať to brať vážne. Nasledovalo štúdium na akadémii prírodných terapií v odbore fitnes tréner a remediálna masáž. Tu sme mali pravidelné testy a skúšky z anatómie. Po dvoch rokoch som akadémiu úspešne ukončila s diplomom a okrem pomocných prác v domove dôchodcov a opatrovateľstva som mohla robiť masérku. Tu aj na upratovanie totiž potrebujete mať certifikát. Vďaka tomu som spoznala klienta a dostala k práci s ľuďmi postihnutými mozgovou obrnou. Pri hendikepovaných ľuďoch som pochopila, že táto práca ma napĺňa.
Bol to náročný proces požiadať o trvalý pobyt?
Článok pokračuje na ďalšej strane:
