Juklovi hrozil trest smrti

Hlavné pojednávanie sa konalo 11. až 13. júna 1952 v Brne. Štátny súd v tom čase súdil 10 osobností z radov českých kňazov a intelektuálov. Na prvom mieste bol Otto Mádr, kaplán v kostole sv. Mikuláša v Prahe a hneď na druhom mieste Vladimír Jukl, uvedený ako asistent Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Jukl bol týmto súdom odsúdený spolu s generálnou predstavenou rádu Karola Bormejského, Žofiou Langrovou, či s univerzitnou profesorkou PHDr. Růženou Vackovou a i. Obvinili ich zo zhromažďovania špionážnych správ „převahou rázu círk. politického,“ „organisovali kroužky katolické mládeže, poskytovali těmto kroužkům podporu...“ „poskytovali úkryt nebo podporu a pomoc osobám žijícim v ilegalitě“. Jukla dokonca obviniliz toho, že s kňazom Mádrom chceli emigrovať a v cudzine pokračovať v práci proti ľudovo – demokratickému zriadeniu.

Mádr odsúdili na doživotie, Vladimíra Jukla na 25 rokov odňatia slobody, Růžena Vacková bola odsúdená  na 22  a Žofia Langrová na 20 rokov odňatia slobody. V rozsudku padli ďalšie tresty: kooperátor Václav Razík (18 rokov), predstavená kláštora tešiteliek v Rajhradě Marie Vintrová (17 rokov), vysokoškolský študent Zděnek Čačka (15 rokov), kňaz Stanislav Ledabyl (14 rokov). Súdení boli aj dvaja účastníci tretieho odboja Alois Pokorný a Vlastimil Železný.

V odôvodnení rozsudku Štátneho súdu v Prahe, ktoré podpísal JUDr. Jaroslav Novák, čítame, ako pápežstvo vo svojej podstate trvá cez 1 500 rokov. „Na cestě z Vatikánu až do posledního kostole není překážky, která by mohla mocensky zásah Vatikánu vyloučit.“ Dokonca sa dočítame, že Vatikán stál počas II. svetovej vojny na strane Nemecka a Talianska a „rád mlčel nad zvěrstvy páchanými na křesťanech“ (myslia sa kresťania v ZSSR – pozn. autora).

K osobe Vladimíra Jukla sa píše, že „ jako jeden z mála Vatikánu oddaných lidí na Slovensku nebyl kompromitován kolaborací s nacisty a tisovskými klerofašisty, hodil sa Vatikánu v době, kdy bylo jasné, že nacisté válku prohráli, k prosazování jeho záměrů. Proto již v r. 1944 setkal se s profesorem, vatikánskym špionem Tomislavem Kolakovičem, stal se jeho spolupracovníkem a plně se zapojil do jeho protistátní činnosti.“

Najmladší členovia súdenej skupiny, narodení v roku 1928, boli odsúdení na trest smrti. Medik Vlastimil Železný a študent farmaceutiky Alois Pokorný. Kým u prvých ôsmich išlo o náboženskú činnosť, v prípade Železného a Pokorného súviselo ich obvinenie s usmrtením. Takto komunistický režim zámerne spájal predstaviteľov cirkevného života s ľuďmi, ktorí v zápase s komunistickým režimom použili zbraň. Išlo o odbojovú skupinu JAN. Po zamietnutí odvolania boli obaja popravení 18. decembra 1952 v Prahe na Pankráci.

Hrozil trest smrti aj tým, ktorí dostali doživotie, či 25 rokov? Zdá sa, že áno. Sudca v ich prípade uznal niekoľko poľahčujúcich okolností: „skutkové doznání“, „nebyli dosud trestáni“, „usvědčování navzájem“ a rovnako nežiadúci vplyv náboženskej výchovy pri ich rozhodovaní. V závere súd konštatoval, že u Pokorného a Železného ide „o individua, jež nutno zneškodniti jako nepřátele lidu, naprosto vyřaditi z naší společnosti a odstraniti je, ježto není u nich naděje na jich nápravu vůbec.“ Avšak v prípade ostatných súdených „použil soud mimořádného práva změňovacího podle ustanovení § 29 ods. 2 tr. z., kdežto u obviněných Železného a Pokorného tohoto práva z důvodů shora uvedených nepoužil.“

Vladimír Jukl vďaka poľahčujúcim okolnostiam bol v roku 1952 odsúdený na 25 rokov odňatia slobody. Po návrate z väzenia sa so Silvestrom Krčmérym opätovne tajne zapojil do organizovania náboženského života na Slovensku. Počas normalizácie stál pri zakladaní samizdatových časopisov, podpisových akciách za náboženskú slobodu, organizovaní Sviečkovej manifestácie v roku 1988 a veľkých pútí osemdesiatych rokov v Šaštíne, vo Velehrade a v Nitre. Je spoluzakladateľom Spoločenstva Fatima, ktoré začalo zbierať svedectvá o svätosti života Vladimíra Jukla a Silvestra Krčméryho. Je možné ich zaslať mailom na adresu: eugen.valovic@gmail.com. Čo je charizmou Spoločenstva Fatima? E. Valovič píše: „Žijeme kresťanským svedectvom všade tam, kde sme, doma či v práci. Snažíme sa nasledovať príklad našich dvoch orodovníkov, ktorí - veríme, že sú už v nebi.“

Dňa 30. apríla o 12 hodine si v Katedrále svätého Martina v Bratislave pripomenuli 10 rokov od jeho odchodu na večnosť.